Na Slovensku je nezamestnanosť dlhodobo veľmi nízka a ponuka pracovných miest prevyšuje dopyt po nich. Napriek tomu je tu časť ľudí, ktorí by potenciálne mohli pracovať, naďalej však z rôznych dôvodov zostávajú mimo pracovného trhu. Znamená to, že nemajú oficiálny príjem zo zamestnania, ale žijú z rôznych sociálnych dávok a transferov, alebo z neoficiálnych príjmov.

Hoci sa nejedná o veľkú skupinu ľudí, na ktorú by štát vynakladal značné výdavky v rámci svojho rozpočtu, často sa stáva predmetom stále nových opatrení zameraných na „zvyšovanie“ ich motivácie nájsť si zamestnanie. Počet ľudí, ktorí poberajú dávky v hmotnej núdzi, alebo ktorí sa uchádzajú o zamestnanie, sa nijak dramaticky v poslednom období nezmenil. Napríklad, v máji tohto roka bolo príjemcami dávky v hmotnej núdzi viac ako 63 tisíc ľudí. Avšak, celkovo bolo od týchto dávok závislých viac ľudí – v celom systéme dávok v hmotnej núdzi bolo spolu posudzovaných 134 tisíc ľudí. Z nich okolo 34 % tvorili nezaopatrené deti. Ako uchádzačov o zamestnanie bolo v tom istom období evidovaných viac ako 165 tisíc ľudí, z nich približne 41 % tvorili tí, ktorí boli nezamestnaní viac ako 12 mesiacov.

V snahe riešiť dlhodobú nezamestnanosť predstavilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR nové opatrenia, ktoré by mali nepracujúcich ľudí dostať na trh práce. Zámer ministerstva nazvaný Práca namiesto dávok zahŕňa legislatívne zmeny a projektové riešenia zamerané na zvýšenie motivácie ľudí poberajúcich dávku v hmotnej núdzi nájsť a udržať si zamestnanie. Jednou z hlavných zmien má byť zníženie dávky v hmotnej núdzi tým poberateľom a poberateľkám, ktorí odmietnu prijať ponuku vhodného zamestnania. Ministerstvo argumentuje, že medzi ľuďmi, ktorí nepracujú, sú aj takí, ktorí zneužívajú sociálny systém a na tých sa chce zamerať. Opatrenia ďalej cieli na nízko kvalifikovaných a dlhodobo nezamestnaných a „na slovenských občanov, vrátane marginalizovaných skupín“.

Zníženie dávky v hmotnej núdzi nemá byť jediným opatrením, ministerstvo plánuje pridať aj ďalšie opatrenia – napríklad zmenu podmienok poskytovania aktivačného príspevku, zvýšenie motivácie zamestnať sa, riešenie problémov spojených s exekúciami či podporu vzdelávania uchádzačov a uchádzačiek o zamestnanie.V prvom rade, medzi navrhovanými zmenami vnímame ako vysoko problematické plánované krátenie dávky v hmotnej núdzi. Dávka v hmotnej núdzi by totiž mala slúžiť na zabezpečenie základných životných potrieb poberateľa alebo poberateľky. Na Slovensku je však suma tejto dávky taká nízka, že nedokáže zabezpečiť dôstojné prežitie. Jej výška je zároveň oveľa nižšia ako je konsenzus o tom, aký by mal byť minimálny príjem potrebný na život vyjadrený v sume životného minima. V neposlednom rade, od dávok v hmotnej núdzi závisia aj ďalšie osoby, z ktorých približne tretinu tvoria nezaopatrené deti. Akékoľvek krátenie dávky v hmotnej núdzi výrazne zasiahne aj tieto deti, ktoré už aj tak žijú v extrémnej chudobe.

Neochota pracovať nie je najzásadnejšou bariérou v prístupe na trh práce

Ministerstvo pri prezentovaní legislatívneho zámeru nepredstavilo žiadnu podkladovú analýzu, ktorá by situáciu dlhodobo nezamestnaných a bariéry v prístupe na trh práce mapovala a na základe ktorej nové opatrenia vznikli. Základným východiskom ministerstva je, že niektorí ľudia nepracujú, pretože nie sú dostatočne motivovaní, nie sú ochotní pracovať a radšej využívajú to, čo im ponúka sociálny štát. To je argumentácia, ktorú politiky recyklujú v sociálnej oblasti bez toho, že by existovali dôkazy o správnosti tohto východiska.

Situácia ľudí, ktorí nepracujú, však nie je taká čiernobiela. Ľudia s nízkou kvalifikáciou, dlhodobo nezamestnaní, ale aj ďalšie skupiny ľudí čelia v prístupe na trh práce množstvu bariér, ktoré štát vo svojom prístupe prehliada. Medzi dlhodobo nezamestnanými sú totiž aj ľudia, ktorí nemajú dostatok možností zladiť starostlivosť o iných členov svojej rodiny so zamestnaním, pretože na Slovensku máme nedostatok zariadení a terénnych služieb.

Ďalšou bariérou, ktorá mnohým ľuďom bráni zamestnať sa, je nemožnosť dopraviť sa do práce verejnou dopravou. V mnohých regiónoch sú možnosti dopravy nedostatočné a frekvencia spojov nevyhovujúca.

Sú tu aj ďalšie štrukturálne bariéry, ako je nedostatok pracovných miest v niektorých regiónoch, diskriminácia niektorých kategórií uchádzačov o zamestnanie, priestorová segregácia osídlení, nedostupnosť kvalitného vzdelávania a podobne.

Nedostatočné zmapovanie dôvodov, prečo časť ľudí nepracuje a prežíva bez príjmu, alebo len z minimálnych dávok v hmotnej núdzi, ktoré im v podstate neumožňujú dôstojné prežitie, rozhodne nie je dostatočným východiskom pre tvorbu politík. Ako nedávno poukázal verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský, orgány verejnej moci často prijímajú politiky bez toho, že by mali dostatok informácií o cieľovej skupine, na ktorú sa zameriavajú. Konštatuje to v súvislosti s nedostupnosťou zdravotnej starostlivosti pre ľudí, ktorí si z rôznych dôvodov neplatia zdravotné poistenie. Pritom zdôrazňuje, že pravidlá upravujúce (ne)poskytovanie zdravotnej starostlivosti neplatičom a neplatičkám sú tvorené bez toho, aby štát poznal dôvody, ktoré viedli k nedoplatkom na zdravotnom poistení a vedel, kto sú skupiny dlžníkov na zdravotnom poistení, aké je ich vekové, socioekonomické alebo vzdelanostné zloženie. Ak chce štát prijímať naozaj adresné a efektívne politiky, tak by mal vychádzať z dôsledného mapovania situácie, overiteľných dát a dôkazov a nie z rôznych domnienok a stereotypov.

Tvorcovia politík rámcujú diskusiu ako už mnohokrát v minulosti

Zámer ministerstva novelizovať zákony tak, aby bolo možné pomôcť nezamestnaným dostať sa k zamestnaniu, by sme mohli vnímať pozitívne. To by však nesmel byť tento návrh opäť raz rámcovaný ako represívny nástroj zameraný na trestanie ľudí údajne zneužívajúcich sociálny systém, ktorý ich má donútiť pracovať. Zároveň, ako úplne nešťastné, ale v duchu tradičných predsudkov voči rómskej menšine neprekvapivé, možno vnímať pomenovanie marginalizovaných komunít ako jednej zo skupín, ktorej nízku motiváciu pracovať je potrebné zvýšiť.

Podobná argumentácia tvorcov politík sa v minulosti už objavila mnohokrát. Napríklad v súvislosti so zavedením aktivačných prác, ktoré svojím nastavením neviedli k tomu, že sa dlhodobo nezamestnaní ľudia začlenili na trhu práce. Aktivačné práce boli v podstate nástrojom uspokojovania predsudkov verejnosti, najmä voči Rómom a Rómkam. Tí boli považovaní za skupinu, ktorá najčastejšie zneužíva sociálny systém. Namiesto odstraňovania štrukturálnych bariér ako sú diskriminácia na trhu práce a nedostatky v prístupe k vzdelaniu (najmä segregácia rómskych detí vo vzdelávaní), boli dlhodobo nezamestnaní trestaní zapájaním do „viditeľných“ aktivačných prác.Diskurz, ktorý vidí príčiny situácie chudobných ľudí len v ich osobnom nastavení (nie sú motivovaní a ochotní pracovať), alebo dokonca hovorí, že majú iné hodnoty (kultúra chudoby), pre ktoré sa ocitajú na okraji spoločnosti, prehliada, že príčiny môžu byť aj štrukturálne a vyplývať z nastavení inštitúcií a procesov v spoločnosti. Takýto prístup potom môže viesť k prijímaniu politík a opatrení, ktoré skôr posilňujú mocenské nerovnosti a uvrhujú ľudí do ešte zúfalejšej situácie, z ktorej sa nevedia vymaniť svojimi vlastnými silami.

Foto: ilustračné, zdroj: TASR