Dopady pandémie na rómske komunity budeme riešiť ešte roky

Rozhovor viedla Michaela Píšová

S Petrom Adamom, ktorý pracuje ako vedúci oddelenia programov sociálnej integrácie v organizácii Človek v ohrození, sme sa rozprávali o ich práci a podpore ľudí vo vylúčených rómskych komunitách v súvislosti s pandémiou koronavírusu. V rozhovore sme sa venovali výzvam, ktorým musia ako organizácia čeliť, vzdelávaniu, spolupráci s jednotlivými aktérmi, ale aj tomu, čo pandémia priniesla, či už v negatívnom alebo pozitívnom slova zmysle.

Ste organizáciou so skúsenosťami s poskytovaním humanitárnej pomoci počas kríz v zahraničí a zároveň pôsobíte aj na Slovensku vo vylúčených rómskych komunitách. V apríli 2020 ste v reakcii na riziko šírenia koronavírusu vytvorili odporúčania pre humanitárne zásahy vo vylúčených komunitách, ktoré ste zaslali krízovému štábu a ponúkli im spoluprácu. Ako zareagovali zodpovedné inštitúcie a nakoľko vypočuli vaše odporúčania?

V tej prvej fáze to bolo minimálne. Poskytli sme veľa odporúčaní, ktoré boli prebraté, ale aj napriek tomu sa rozhodovali podľa svojich osvedčených postupov alebo to robili ad hoc podľa toho, ako situácie vznikali. Neboli sme tam len my, pravidelne sa stretávali experti z viacerých organizácií. Mali sme tam zástupcov zo Zdravých regiónov, zástupcov terénnych pracovníkov či komunitných centier. To sú tisíce ľudí, ktorí pracujú v prvej línii a veľakrát prinášajú aj rôzne príklady dobrej praxe a skúsenosti.

Mám pocit, že  si zodpovedné inštitúcie dali poradiť, ale aj tak je to veľmi obmedzené. Napríklad až teraz v novembri, keď máme za sebou deväť mesiacov pandémie, vznikla odborná pracovná skupina k marginalizovaným rómskym komunitám pri pandemickej komisii Slovenskej republiky. To je strašne neskoro. Skupina vznikla na základe uznesenia vlády a sú v nej okrem neziskových organizácií aj zástupcovia ministerstva zdravotníctva, epidemiológov a potom organizácie, ktoré pracujú s ľuďmi z marginalizovaných rómskych komunít. Skupina vznikla aj na základe veľkej intervencie Zdravých regiónov, ktoré majú najviac skúseností a informácií, lebo majú veľké množstvo ľudí v teréne. Je dobré, že vôbec niečo také vzniklo. Keď si zoberieme, že napríklad budúci rok na jar sa má začať s vakcináciou, tak už teraz musí začať v týchto komunitách prebiehať veľmi intenzívna kampaň o potrebe očkovania a prípadných rizikách, ktoré sa s ním spájajú.

Čo sa zmenilo v porovnaní s prvou vlnou?

Hlavne v tejto druhej fáze už máme aj zber dát a sú k dispozícii štatistiky. Štát je viac pripravený aj tým, že existuje pandemický plán, kde sú aj niektoré z vecí, ktoré sme im odporúčali my. Teraz už existuje nejaký semafor, súbor odporúčaní pre sociálne služby a podobne. To znamená, že v porovnaní s prvou vlnou, keď nikto nevedel, čo má robiť a pre nás všetkých to bola nová situácia, sa štát na druhú vlnu pripravil viac. Myslím si, že nastalo aj akési poučenie z prvej vlny. V tejto chvíli, aj keď máme väčší počet pozitívne testovaných, už nedochádza ku karantenizácii jednotlivých lokalít, pretože sa vie, že to nie je udržateľné. Štát už vie, koľko energie, personálu, času a peňazí to stálo a že nie je možné dlhodobo udržať karantenizáciu vylúčených rómskych komunít na viacerých miestach súbežne. Skôr sa pristupuje k iným riešeniam, napríklad ku kontrolám domácej karantény a k podpore domácej karantény.

My sme po prvých kolách celoplošného testovania mali v každej lokalite aj pozitívne testovaných ľudí. Pracovali sme s nimi, aby dodržiavali domácu karanténu, pomáhali sme im s nákupom potravín, pokiaľ mali zostať desať dní doma s deťmi, aby si nemuseli požičiavať peniaze, chodiť von alebo si zabezpečovať obživu a drevo na kúrenie. Aj vďaka našej podpore sú tieto rodiny v poriadku a karanténu prežili bez rizika ďalšieho šírenia ochorenia.  

Hovoríte o karantenizácii rómskych osád, ako sa na to spätne pozeráte?

Ja si myslím, že to vzniklo v dôsledku nepripravenosti samospráv a regionálnych úradov verejného zdravotníctva. My sme samosprávam komunikovali, aby mali pripravený plán, aby bolo napríklad stanovené, kde môžu ľudí prípadne izolovať. Samosprávy však neboli na túto situáciu pripravené, nemali na to financie ani manažment. Preto to zašlo až tak ďaleko, že prišiel štát a vyriešil situáciu karanténou. V danej situácii to bolo asi jediné možné riešenie, ale nebolo ideálne, keďže obce neboli pripravené ani na toto. Určite sa to dalo robiť aj inak. Sledovali sme napríklad, ako nad osadami lietajú vrtuľníky, čo je trochu prejav moci. Určite by sa dalo prísť aj autom. Ale to, že tam boli prítomní vojaci, je v poriadku, lebo vtedy to bola jediná zložka, ktorá mala dostatok personálu a logistiky. Ale to sprievodné dianie, že tam príde desať štábov, premiér, vrtuľník a podobne, to sa určite dalo urobiť aj citlivejšie. V iných lokalitách sa tiež testovalo, v jednom období sa testovalo 30 obcí a v ďalších 29 to bolo potichu, v kľude, bez ďalších ovácií. Čiže dá sa to robiť aj inak.

Čo sa dialo priamo v komunitách, kde pôsobíte?

Určite to zvyšovalo mieru nervozity a frustrácie aj obyvateľov v iných lokalitách, lebo sa báli toho, ako budú v podobnej situácii fungovať. My sme sa snažili vysvetľovať ľuďom v komunitách, že ľudia, čo už sú v karanténe, majú zabezpečenú zdravotnú starostlivosť a podobne. Dôležité bolo všetko vysvetľovať, aby nemali strach. Bolo dôležité hovoriť o tom, že opatrenia sú potrebné a že ide hlavne o ich zdravie a o zdravie ich blízkych.

Počas prvej vlny bola táto téma takmer denne prítomná v médiách, ale aj v prejavoch politických predstaviteľov. Počúvali sme o ohniskách a vybuchujúcich osadách. Zdá sa, že v tomto období sa o pandémii vo vylúčených rómskych komunitách hovorí menej. Ako si to vysvetľujete?

Ja si myslím, že to už nie je taká téma. Zistili, že teraz to nie je taká senzácia, že sa s tým nedá stále operovať. Vo chvíli, keď to začalo, sme nevedeli, aký veľký počet pozitívnych v komunitách bude, ako rýchlo sa bude vírus šíriť a podobne. Nakoniec zistili, že vo finále ten problém nie je až taký vypätý, že skôr sú v tejto chvíli témou nezodpovední ľudia, ktorí chodili na svadby a na oslavy niekde na Orave, nie v rómskych osadách. Tam sa ľudia skôr boja. Aj keď sa stretávajú, nechodia medzi majoritu, žijú viac zdržanlivo v rámci nejakých sociálnych kontaktov, a tým pádom aj zabraňujú rozširovaniu vírusu.

Ako sa podľa vás pandémia dotkla vylúčených rómskych komunít? V čom je to iné ako dopad na obyvateľov Slovenska, ktorí nežijú vo vylúčených komunitách?

Jedna vec, čím sa dotkla pandémia vylúčených rómskych komunít, je priamo zdravotný stav a šírenie ochorenia v týchto lokalitách. Už pri prvej vlne sme zistili, ako je náš systém nepripravený. Je 21. storočie a na Slovensku je 50 obcí, ktoré vôbec nemajú prístup k tečúcej pitnej vode. Čiže, keď poviete ako prvú zásadu – umývajte si ruky, tak zistíte, že tí ľudia si nemajú kde umývať ruky, lebo nemajú vodu, prípadne si tú vodu nosia vo vedrách z potoka, zo studničky alebo z hydrantu, ktorý je vzdialený kilometer od ich obydlia. To znamená, že už aj dodržiavanie základných hygienických pravidiel je náročné, a preto aj šírenie nákazy je niekedy väčšie. Je pravda, že v niektorých lokalitách je pozitívnych viac, ale nie je to až taký extrém, ako sme sa aj my na začiatku obávali. 

Väčším problémom sú dôsledky pandémie na obyvateľov vylúčených rómskych komunít. Je to hlavne vzdelávanie detí, ktoré tu podľa mňa budeme riešiť ešte ďalšie 2-3 roky. Ďalej zamestnanosť, veľa ľudí prišlo o zamestnanie, o možnosť krátkodobých brigád, veľa ľudí sa vrátilo zo zahraničia, kde mali možnosť príjmu a prišli oň. Tým pádom sa znížila aj životná úroveň. Miesta s nízkymi kvalifikačnými podmienkami veľakrát obsadili ľudia, ktorí boli prepustení kvôli pandémii a majú vyššie vzdelanie. Pre ľudí z vylúčených komunít, ktorí majú často iba základné vzdelanie, tým pádom už nie je dostatok voľných pozícií. Rodiny trpia v dôsledku nízkeho príjmu potravinovým nedostatkom a sú odkázané na humanitárnu pomoc, napríklad vo forme potravinových a hygienických balíčkov.

Pracujete dlhoročne vo vylúčených rómskych komunitách, máte päť komunitných centier, v ktorých realizujete rôzne projekty. Počas pandémie stojíte takpovediac v prvej línii. Čo sú najväčšie výzvy, ktorým v súvislosti s ňou musíte čeliť?

V prvej fáze sme síce boli v prvej línii, ale bol nedostatok čohokoľvek, napríklad ochranných prostriedkov. To znamená, že sme síce mali ľudí v teréne, a to nielen my, ale aj iné organizácie, no nevedeli sme ich naplno využiť. V tom čase dokonca ani zdravotníci nemali ochranné pomôcky. Tieto veci sa neskôr podarilo zabezpečiť.  Teraz sú výzvou skôr dôsledky pandémie na obyvateľoch vylúčených rómskych komunít. Najsilnejšie to vnímame na deťoch. Nie je to len o vzdelávacom cykle, ale aj o návykoch, o tom, že vstanú a pôjdu do školy. A keď napríklad nemajú doma rodičov, ktorí ich zobudia a motivujú ich vypĺňať pracovné listy, tak je to ešte ťažšie. Dištančná forma v našich lokalitách takmer neexistuje, deti strácajú akékoľvek návyky. Neskôr bude ešte náročnejšie dopĺňať im vzdelávanie, ale tiež opätovne vytvárať motiváciu a návyky, ktoré už mali nejakým spôsobom osvojené.

Poskytujete aj podporu v oblasti vzdelávania detí z vylúčených komunít. Dnes máme už celkom podrobný a smutný obraz o tom, ako v prvej vlne niektoré deti z vzdelávacieho procesu úplne vypadli. Ako vyzerá situácia v súvislosti so vzdelávaním detí z marginalizovaných rómskych komunít počas pandémie?

Vieme, že skoro 50,000 detí ostalo bez akéhokoľvek vzdelávania. Tým, že prišiel druhý lockdown a zavretie škôl, tak deti z lokalít, kde pôsobíme, fungujú na systéme pracovných listov. Tie vypĺňajú práve vďaka veľkej podpore komunitných a terénnych pracovníkov. To ale stále nie je úplne dostačujúce. Treba brať do úvahy, že v komunitných centrách sú hlavne sociálni pracovníci a to je iné, ako keď máte nejakého pedagogického zamestnanca, ktorý vie, ako deti učiť. Veľakrát deťom chýba aj spätná väzba od učiteľov, napríklad či napredujú alebo naopak, na čom treba zapracovať. My im vieme dať len to minimum. Myslím si, že tieto deti aj vzhľadom na to, v akom prostredí žijú, budú žiaľ zaostávať. Čas, ktorý by strávili v škole, im bude chýbať. Deti, s ktorými sa stretávame v našich komunitných centrách, často nemajú doma ani stôl, či miesto, kde sa môžu učiť. Pred pandémiou boli zvyknuté, že keď skončila škola, prišli do komunitného centra, kde si robili úlohy a potom mali voľnočasové aktivity. Komunitné centrum je v tejto chvíli jedným z mála sociálnych kontaktov, ktoré tieto deti majú. Vo všetkých komunitných centrách sme aj preto realizovali letnú školu počas celého leta. Cieľom bolo, aby sme deti opäť motivovali, aby sa pripravili a vrátili do nejakého systému vzdelávania.

Dnes hovoríme o druhej vlne, staršie deti opäť do školy chodiť nemôžu, čo sa zmenilo od jari v súvislosti so vzdelávaním? 

Zadania už prichádzajú vo väčšej pravidelnosti. Školy sa na to viac pripravili a pravidelnejšie im vytvárajú a distribuujú úlohy, prípadne posielajú pracovné listy cez nás. Problémom ale zostáva, že nemajú možnosť aspoň nejakým spôsobom byť v kontakte s učiteľkou či učiteľom, napríklad online. Nehovorím, že všade je to tak. Ale napríklad u nás, v štyroch lokalitách z piatich vôbec nefunguje online vzdelávanie, lebo chýba technika a pripojenie.

Aké dôsledky to bude mať podľa vás pre deti, ktoré vyrastajú vo vylúčených rómskych lokalitách?

Napríklad ak budú opakovať ročník a skončia povinnú školskú dochádzku v ôsmom ročníku, lebo boli v nultom ročníku a ten sa tiež započítava do povinnej školskej dochádzky. Pokiaľ sa stane, že skončia v 8. ročníku, tak nemôžu pokračovať v štúdiu na bežnej strednej škole, ale iba na F-kových odboroch, ako sú napríklad dvojročné odbory bez výučného listu a bez maturity. Čiže sa im znižuje šanca vyštudovať bežnú strednú školu. Z dlhodobého hľadiska to znižuje kvalitu života. Mnohé deti tiež nemajú napríklad prístup k teplej strave – k obedom zadarmo, čo je ďalší dôsledok zatvorených škôl.

Ako vyzerá spolupráca so samosprávami a inštitúciami v súvislosti s pandémiou?

Stále je to tak, že tam, kde máme dobré vzťahy so samosprávou, sa spolupráci darí a funguje aj v prípade pandémie. Veľakrát im to pomohlo, lebo sme za nich vedeli urobiť množstvo aktivít, prípadne im dať odporúčania. Niekedy mám pocit, že kraje boli relevantnejším partnerom ako obce, pretože  vedeli viac vecí zriadiť alebo zabezpečiť. Ale tiež to záviselo od spolupráce z predchádzajúceho obdobia a od toho, na koho natrafíte. Jedným z našich cieľov bolo tiež sieťovať odborníkov za účelom vytvorenia plánu, ktorý by reagoval na rôzne situácie. RÚVZ je úplne extra úrad, kde sa nám nepodarilo nejakým spôsobom relevantne spolupracovať. Je to zrejme tým, že si držia svoju autonómiu a nie sme pre nich relevantným partnerom.

Akú úlohu zohrávajú podľa vás ľudia a organizácie pôsobiace vo vylúčených rómskych komunitách v procese zmiernenia dopadov pandémie?

Obrovskú. Dnes máme na Slovensku okolo 4-tisíc odborníkov v teréne, čo sú komunitní pracovníci, terénni pracovníci, členovia MOPS, asistenti zdravia, asistenti na školách a ďalší. To sú ľudia, ktorí sú školení a platení za to, aby riešili otázky marginalizovaných rómskych komunít, a teda v tejto chvíli aj veci spojené s pandémiou. Všetci títo sú veľkým prínosom. Problémom trocha je, že túto pomoc nezastrešuje niekto na jednom mieste. Máme taký zvláštny systém, že úrad splnomocnenkyne rieši 150 obcí, ministerstvo práce a implementačná agentúra riešia tie ostatné a Zdravé regióny sú v ďalších obciach. Chýba niekto, kto by povedal, že teraz ideme všade riešiť napríklad komunitné centrá, zameriame sa v tejto situácii na podporu vzdelávania, presunieme tam kapacity a financie, vyškolíme ľudí, aby vedeli poskytnúť podporu deťom a rodičom v tejto oblasti, a urobíme to rovnako vo všetkých komunitných centrách. Veľakrát nedochádzalo k zhode, kto čo bude robiť, každý si to manažuje svojím spôsobom a potom je náročné sa v tom vyznať a nie vždy je to pre dobro veci.

Zmenil sa nejako počas pandémie váš prístup a ciele v práci?

Viac sme sa zamerali na humanitárnu pomoc na Slovensku, ktorú sme predtým v určitých situáciách poskytovali iba lokálne. Teraz sme sa však zamerali na humanitárnu pomoc nielen v lokalitách, kde pôsobí Človek v ohrození, ale aj v iných. Napríklad budeme na Vianoce distribuovať veľkú zbierku pre asi 400 rodín, ktoré sa ocitli kvôli pandémii v kríze. Ďalej sa snažíme v rámci našich aktivít reagovať na situáciu ohľadom vzdelávania. Chceme napríklad budúci rok posilniť naše komunitné centrá o nových zamestnancov, ktorí budú pomáhať s prípravou doučovania a podkladov k vzdelávaniu. Vidíme, že deti, ktoré sa nevzdelávajú, sú tak pozadu, že si to bude vyžadovať oveľa intenzívnejšiu prácu. A to je presne to – my na to ako organizácia reagujeme, ale štát, ktorý by mohol realokovať peniaze a zamýšľať sa nad tým, ako zmierniť túto situáciu a pomôcť deťom, ktoré nemajú prístup k adekvátnemu vzdelávaniu, to aktuálne nerobí, čo je veľká škoda.

Čo priniesla pandémia v súvislosti s vylúčenými rómskymi komunitami? Čo sú základné ponaučenia?

Pozitívne je, že sa ukázalo, že ľudia z vylúčených rómskych komunít dokážu byť zodpovední a nepredstavujú žiadne veľké riziká pre majoritu. Ďalej to, že dokážu dodržať karanténne opatrenia, dodržiavať hygienické opatrenia, sú ochotní sa dať testovať, keď sa s nimi dostatočne pracuje.  Pandémia nám ukázala aj to, že ľudia sú stále ochotní pomáhať a nezanevreli na riešenie problémov. Stále musíme brať do úvahy, že hovoríme o veľkom počte ľudí. Rómska populácia predstavuje asi 10% obyvateľov a z toho veľká časť žije vo vylúčených lokalitách. Pandémia poukázala aj na to, ako sme slabo pripravení a nakoľko je aj infraštruktúra slabo pripravená na riešenie takýchto situácií. Či už je to voda, kanalizácia, legalizácia obydlí, prístup k zdravotnej starostlivosti, vzdelávanie detí či podporované zamestnávanie. To sú všetko oblasti, ktoré nefungujú a pokiaľ by fungovali lepšie, možno by dopady a dôsledky pandémie nemuseli byť až také závažné.