Karantenizácia rómskych komunít spôsobila veľkú nedôveru voči inštitúciám

Rozhovor s Tatianou Hrustič, riaditeľkou organizácie Zdravé regióny, viedla Elena Gallo Kriglerová

Od začiatku pandémie boli Rómovia vnímaní na jednej strane ako riziková skupina, na druhej strane však ako ohrozenie ostatnej populácie. Ako ste to vnímali vy?

Úplne v úvode pandémie sme identifikovali dve základné riziká. Jedným bolo to, že sa zo zahraničia cez navrátilcov rozšíri covid-19 a vo vnútri v komunitách nastane nekontrolované šírenie. Vzhľadom na životné a materiálne podmienky v týchto komunitách sme ich obyvateľov vnímali ako ohrozených. Najmä preto, že sa v niektorých prípadoch žiadne opatrenia nedali dodržiavať, ani tie základné, ktoré vydal Úrad verejného zdravotníctva.

V tom čase prichádzali veľmi zlé správy z Talianska a Španielska. Mali sme obavu z toho, čo sa stane v osadách nielen vzhľadom na materiálne podmienky, ale aj vzhľadom na zdravotný stav ľudí, ktorý je v marginalizovaných komunitách horší ako u majority.

Zároveň sme sa zaoberali tým, že pokiaľ sa ochorenie dostane do komunity, tak sa môže začať dostávať aj von – mimo komunity. To bolo druhé riziko, ktoré sa však nepotvrdilo. Tým, že tieto komunity sú segregované a aj niektoré školy sú segregované,  prenos z komunity von bol minimálny.

Ale v médiách sme čítali, že práve Rómovia sú to ohrozenie.

Tieto vyjadrenia v médiách boli veľmi nešťastné. Zas sme sa vrátili do čias, keď sa vylúčené skupiny berú ako riziko, ako ohrozenie majoritnej populácie. Tých, ktorí sú na tom najhoršie sme vytlačili na okraj a označili ich ako nositeľov ochorenia pre nás ostatných.

Čo takéto spoločenské nastavenie spôsobilo v samotných komunitách?

Spôsobilo to strašné veci. Na tlačovej konferencii najvyšší predstavitelia štátu túto tému komunikovali tak, že teraz to máme pod kontrolou, ale rómske osady sú ako zápalné fľaše, môže nám to tu vybuchnúť a ochorenie sa bude šíriť  ďalej. To bolo niečo, čo sem vnieslo jasný odkaz o tom, že v rámci Slovenska máme skupinu, ktorá nás ohrozuje. Rómovia sa cítili veľmi zle. My sme v komunitách pôsobili dlhodobo, ale nemali sme s pandémiou žiadne skúsenosti. Preto sme boli v teréne veľmi často a videli sme, aká bola v komunitách realita a atmosféra. Našim asistentom alebo koordinátorom sme pomáhali priamo v teréne. Snažili sme sa zistiť, ako môžu opatrenia efektívne fungovať aj v prostredí marginalizovaných rómskych komunít.

Ako fungovala spolupráca s tými, ktorí koordinovali protipandemické opatrenia centrálne?

My sme boli oslovení na spoluprácu v rámci operácie Carousel. To bolo v období, keď prevládal veľký strach. My sme mali byť mediátormi, pretože naši zamestnanci sú obyvateľmi komunít a majú vybudovanú dôveru medzi ľuďmi, ktorí tam žijú. Mali sme zmierňovať napätie. Oni boli komunikačný kanál do komunity.

Boli sme ochotní pomôcť, lebo sme mali dáta z komunít a aj o navrátilcoch zo zahraničia. Ale potrebovali sme vedieť, čo sa presne bude diať, keď budú ľudia pozitívni. Aj sme niekoľko postupov vytvorili, lebo pre nás bolo dôležité povedať ľuďom ešte pred testovaním, čo presne bude nasledovať po ňom. Lenže po týždni testovania už boli tri osady v karanténe a my sme sa to dozvedeli len z médií.

Ľudia, ktorí žijú v týchto lokalitách sa cítili, že im niekto zobral slobodu, ničomu nerozumeli, nevedeli, čo sa bude diať. Navyše sa to všetko stalo v noci, ľudia sa ráno zobudili a všade boli zátarasy, ľudia nemohli nikam vyjsť. Takže sa najprv zľakli, potom boli nahnevaní a bezradní, lebo boli odrezaní od zdrojov, od dreva, od príjmov, potravín a služieb. Nebolo vyriešené vôbec nič.

Malo to potom aj dlhodobejšie následky?

Tým, že sa umožnila karantenizácia osád hneď na začiatku, stala sa z toho legitímna cesta, ako to robiť aj ďalej. My máme aj zápisnice z rôznych usmernení a vyhlášok o opatreniach a ukazuje sa, že zo všetkých 55 uzavretých lokalít na Slovensku, boli v 54 prípadoch karantenizované práve marginalizované rómske komunity.

Stalo sa nám, že keď sme s rómskymi kolegami chodili autami do týchto lokalít, tak pri policajných kontrolách nás pustili, ale rómskych kolegov zastavovali a kontrolovali napriek tomu, že sme z jedného tímu.

V médiách sme si mohli prečítať, že Rómovia mali obmedzený prístup k zdravotnej starostlivosti. Líšilo sa to nejako od majority?

Samozrejme. Zdravotné služby boli celkovo obmedzené pre všetkých. Ale zažili sme v niektorých lokalitách, že ľudia z karantenizovaných lokalít nemohli opustiť komunitu a ísť na zdravotné vyšetrenie, aj keď mali negatívny test. Aj keď to nebol ich dom alebo ich vchod. Pán s rakovinou pľúc nemohol ísť na vyšetrenie napriek tomu, že lekár volal, že je to akútny stav. To mohol byť život ohrozujúci stav. Ďalší pán nevedel dostúpiť na nohu, a tak sme tam išli my s intervenčným tímom a ukázalo sa, že má trombózu. V mnohých lokalitách dochádzalo k zanedbávaniu zdravotnej starostlivosti, tých príkladov bolo naozaj veľmi veľa. V jednej lokalite sme dokonca boli s Lekármi bez hraníc u novorodenca, ktoré malo covid. Naši lekári konštatovali, že stav je vážny, napriek tomu bolo náročné dosiahnuť rýchlu hospitalizáciu. Na druhý deň už bolo vezené do nemocnice v kritickom stave.

Čo boli najväčšie výzvy, ktorým ste ako Zdravé regióny čelili?

V podstate sa do toho celého pustiť. Aj ten Carousel – to bolo rozhodnutie, či ísť do spolupráce, na ktorej sa spolupodieľajú silové zložky. Či sa k tomu vôbec pridať a legitimizovať tento prístup využívania ozbrojených síl. Nám bolo komunikované, že ide o lekárov a cieľom je ochrániť zraniteľné skupiny. My sme si mysleli, že to tak aj bude a tým, že sme boli oslovení na spoluprácu, očakávali sme, že budeme môcť vstupovať aj do vážnych rozhodovacích procesov. A po troch týždňoch to stroskotalo na tom, že sme sa nedostali k ničomu. Naše návrhy, postupy a skúsenosti z terénu si dlhý čas nikto nevypočul. A keď nás aj nakoniec vypočuli, povedali  nám, že nemáme byť príliš kreatívni.

Prečo vás potom oslovili na spoluprácu?

Aby sme otvorili dvere do komunít. My sme mali veľmi podrobné dáta, anonymizované údaje o navrátilcoch. Mali sme aj skóre lokalít podľa podmienok v komunite, demografickej štruktúry a podobne, vedeli sme určiť najohrozenejšie lokality. Tieto lokality bolo treba chrániť, izolovať ľudí v domácej izolácii alebo niekde inde, aby tá populácia bola ochránená.

Vy ste aj verejne komunikovali vaše odporúčania a zdá sa, že sa neodrazili v praxi

Vôbec sa neodrazili a my sme tým veľmi utrpeli. Nielen my ako organizácia, ale má to dopad aj na asistentov. Lebo dôvera, ktorá sa budovala 10 rokov, sa v niektorých lokalitách úplne narušila. Niekoľko mesiacov trpelo niekoľko tisíc ľudí v karanténe. Žehra bola zavretá 2,5 mesiaca. A táto dôvera sa bude obnovovať len veľmi ťažko.

Prvá stratégia očkovania z decembra 2020 definovala najohrozenejšie skupiny a medzi nimi boli aj marginalizované rómske komunity. Avšak už v januárovej zmene tieto skupiny úplne vypadli. Ako si to vysvetľujete?

Ťažko povedať, ako to malo byť. Tá prvá stratégia bola pripravená podľa určitej logiky, ale prakticky asi bola ťažko realizovateľná. Potom sa ukázalo, že seniori sú najohrozenejšia skupina a na tú sa sústredili. Čo sa týka ľudí v marginalizovaných rómskych komunitách, dodnes je zaočkovanosť veľmi nízka.

Projekt  Zdravé regióny  nefunguje len tak pre nič za nič už od roku 2005. Samotná  téma povinného očkovania bola už v minulosti vnímaná ako prioritná pri realizácii podpory preventívnych zdravotných programov, a to na základe toho, že v niektorých lokalitách bola identifikovaná nízka miera povinného očkovania v porovnaní s majoritou. V roku 2009 sme sa tejto téme venovali a zistili sme, že problémom nižšej miery povinného očkovania môžu byť okrem dostupnosti zdravotných služieb a bariér na strane systému, aj obavy, strach a nedôvera v inštitúcie na strane klientov.  

Minister Lengvarský však prevzal vašu rétoriku a hovoril o tom, že nebudeme pri očkovaní segregovať, budeme očkovať tými istými vakcínami a podobne, zdalo sa, akoby chcel tú nedôveru znižovať. Stalo sa to aj v skutočnosti?

Áno, stalo sa to a to sme veľmi radi. My sme si urobili prieskum v 260 lokalitách a pýtali sme sa našich koordinátorov a asistentov, aký model by bol najviac efektívny pre očkovanie ľudí ktorí žijú v marginalizovaných rómskych komunitách. Ukázalo sa, že najmenej prijateľné by bolo špeciálne očkovanie len pre túto skupinu, špeciálnou vakcínou. Úplne najhoršou možnosťou bolo očkovanie prostredníctvom ozbrojených síl. Najviac priechodné bolo očkovanie v obci, spoločne s Nerómami, ideálne za pomoci a účasti miestneho lekára, ktorý pozná klientov a ich zdravotný stav.

To sme prezentovali aj ministrovi, ktorý mal v tej dobe podobnú predstavu. Zdravé regióny v spolupráci s Intervenčným tímom MZ SR a poskytovateľom záchrannej zdravotnej služby rozbehli aj nízkoprahové očkovanie ako vlastnú iniciatívu podpory očkovania ľudí v marginalizovaných rómskych komunitách. Cieľovou skupinou ale nie sú len ľudia z týchto komunít, je to pre ľudí, ktorí majú akékoľvek bariéry – vzdialenosť, psychologické bariéry, nedôveru – teda pre tých, ktorí nám veria. Pri očkovaní sú prítomní lekári, ktorých sa ľudia môžu veľmi veľa popýtať a rozptýliť obavy prostredníctvom rozhovoru a konzultácie zdravotného stavu. Zapojenie miestnych lekárov je absolútne kľúčové. Málo sa to deje, ale ak sú zapojení miestni lekári, je to výborné, lebo ľudia im veria a konzultujú s nimi. Na podporu očkovania zraniteľných skupín treba čas a citlivý prístup. Treba to robiť participatívne, pýtať sa ľudí na ich potreby a obavy. Väčšina z nich je nerozhodnutých a tam stačí, že príde lekár, ktorý sa im venuje a všetko vysvetlí a odídu očkovaní.

Zdroj obrázka: Tatiana Rodriguez, www.unsplash.com

Tento článok bol napísaný s finančnou podporou Department of Foreign Affairs, Trade and Development Canada zastúpené Kanadskou ambasádou v Bratislave.