Je dôležité zapájať mladých Rómov a podporovať spoluprácu medzi rôznymi aktérmi. Rozhovor s novou rómskou splnomocnenkyňou Andreou Bučkovou viedla Elena Gallo Kriglerová

6.augusta 2020

Do úradu ste nastúpili vo veľmi komplikovanom čase počas pandémie koronavírusu. Čo ste vtedy na úrade našli? 

Skôr by som asi povedala, čo som tu nenašla. Problém bola neexistencia akejkoľvek stratégie pre integráciu Rómov po roku 2020, pretože  vládny dokument, ktorý existuje v súčasnosti, má platnosť len do konca roka 2020. To je dosť náročná situácia z dvoch dôvodov. V prvom rade je tento vnútroštátny dokument podmienkou pre čerpanie eurofondov. Zároveň je však samozrejme potrebné mať dobre nastavený mechanizmus, kam majú naďalej smerovať politiky integrácie Rómov. 

Keď som bola na úrade v rokoch 2012 – 2016, tak som si uvedomila, aké je nesmierne náročné nastavovať všetky opatrenia a aktivity, ktoré sú financované z Európskeho sociálneho fondu a Fondu regionálneho rozvoja. Vtedy sa nám podarilo za účasti mnohých aktérov a obzvlášť mimovládnych organizácií pripraviť jediný multifunkčný operačný program, ktorý obsahuje dve prioritné osi zamerané na zlepšenie životných podmienok obcí s prítomnosťou marginalizovaných rómskych komunít. To bol dlhodobo plánovaný proces, ktorý sme veľmi systematicky začali v roku 2012 a skončili v roku 2014, kedy sa dezignovali operačné programy. 

To, čo som tu nenašla, bola jasná filozofia, kam budeme smerovať budúce intervencie, ktoré programy budú presadzované. Pre kontinuitu piatich národných projektov, ktoré sú aktuálne v realizácii úradu, chýbala reflexia či analýza. 

A ako to fungovalo v súvislosti s pandémiou?

V čase mimoriadnej situácie tu neexistovalo krízové riadenie. Pre mňa bolo dôležité urobiť krízový tím, lebo predstaviteľ žiadnej inštitúcie nemôže byť stále všade a najmä kvôli regionálnej pôsobnosti rôznych orgánov v rôznych lokalitách je veľmi potrebné to koordinovať. Nebola dobrá infraštruktúra. Mám na mysli zapojenie regionálnych kancelárií, jasné smerovanie, štruktúru monitoringu, systematický zber dát. Jednotlivé odbory neboli dostatočne vzájomne informované. 

Mohla táto situácia napomôcť vytvoreniu a urýchleniu určitých koordinačných postupov? 

Určite áno, je to dôležité nielen pri mimoriadnych situáciách, ale tento systém tu bol ešte za bývalej splnomocnenkyne Kláry Orgovánovej alebo neskôr za splnomocnenca Petra Polláka nastavený, ale toto bola veľmi neobvyklá situácia. Treba však povedať, že v rôznych mimoriadnych situáciách bol úrad vždy prítomný ako koordinátor alebo dôležitý aktér. V rómskych komunitách sa často stávajú rôzne situácie, napríklad vyhorí bytovka alebo príde povodeň, preto je veľmi dôležité aj do budúcnosti zlepšovať mechanizmy, ako zakročiť a ako koordinovať postupy, aby boli maximálne využité všetky kapacity a kompetencie úradu, ktoré má. 

Dá sa povedať, že sa vám to podarilo za tieto prvé mesiace nastaviť?

Ja môžem povedať, že som postavila tím ľudí, ktorý veľmi dobre komunikoval napriek tomu, že išlo o situáciu, s ktorou nikto nemal dostatočné skúsenosti najmä v oblasti krízovej intervencie. Myslím, že sme to zvládli dobre, najmä kolegovia začali kooperovať efektívne, pretože úrad mal zastúpenie v rámci permanentného krízového štábu, zároveň sme boli súčasťou krajských, okresných či lokálnych pracovných skupín, tak myslím, že sme to zvládli dobre. 

Ak by sa opäť začali objavovať nové prípady koronavírusu v rómskych komunitách, čo by ste ešte potrebovali, aby to fungovalo lepšie?

Ono to nestojí  len na úrade. Dôležitá je aj ústretovosť a súčinnosť lokálnych a regionálnych samospráv, musí to do seba všetko zapadnúť, keď samosprávy majú vytvorené krízové plány, kroky, ktoré sú strategicky premyslené, aby sa odbúrala na minimum hystéria a nepremyslené kroky, ktoré môžu viesť k prehlbovaniu konfliktov a vypätiu situácie. Čiže aj my máme čo robiť. Päť komunít, ktoré boli karantenizované, nám poskytlo priestor na sebareflexiu. Keď to poviem zjednodušene, to, čo nevyhnutne potrebujú ľudia, ktorí pracujú v regiónoch, je posilniť znalosť v krízovej intervencii, v mediovaní a podobne. 

Čo sú teraz najväčšie výzvy, ktorým Rómovia čelia na Slovensku z vášho pohľadu? 

Je to veľmi rôznorodé. Mohli by sme sa o tom baviť veľmi dlho. Je to otázka konkrétneho statusu, v ktorom ľudia žijú, napríklad aj v tom zmysle, ako na nich dopadol covid-19. Napríklad v oblasti zamestnania – v Dobšinej som sa stretla so ženami, ktoré mali cestovateľskú anamnézu, lebo pracovali v Nemecku a Rakúsku ako opatrovateľky. Najviac ich sužovalo to, ako budú schopné viesť svoju domácnosť a pokrývať výdavky. To sú ženy, ktoré sa dokázali vymaniť zo svojej ťažkej situácie vlastným pričinením, takpovediac z chatrče do bytu, našli si zamestnanie, získali kvalitnejšie bývanie a ich obavy sú v tom, či dokážu platiť svoje záväzky, keď bude covid-19 pretrvávať alebo keď kríza pominie. To je moment, ktorý môže trápiť teraz obyvateľov a obyvateľky rómskych komunít.

Ďalej to, že mnohí stále nemajú prístup k základnej infraštruktúre, ako je voda, kanalizácia, prístupové cesty. Tieto témy komunikujeme smerom na verejnosť a my, čo v tejto téme robíme dlho vieme, že základom je vysporiadavanie pozemkov. Točíme sa v kruhu. Ale sú aj pozitívne príklady miest, kde je situácia na dobrej ceste. Lenže tie socioekonomické dopady krízy môžu spôsobiť, že sa zas dostanú do bodu nula a budú musieť začínať od začiatku. 

Čo sa podľa vás Slovensku v tejto téme za desať rokov podarilo?

Vyššia miera angažovanosti a priamej participácie Rómov a Rómiek ako reprezentantov občianskej spoločnosti, inštitúcií a organizácií verejnej správy, ktorú zastupovali na  procesoch plánovania, tvorby, ale aj monitorovania či  hodnotenia  verejných politík a opatrení od lokálnej až po európsku úroveň. 

Mnoho rómskych organizácií či podnikateľských subjektov sa etablovalo ako významní aktéri v oblasti rozvoja rómskych komunít. 

Tematické, ale aj komplexnejšie analýzy a výskumy priniesli plastickejší pohľad na celú agendu. Domnievam sa, že desať rokov intenzívneho úsilia aj prostredníctvom samotného úradu spoločnosť doviedlo do stavu, že nikto už nespochybňuje, že túto tému je potrebné riešiť komplexne naprieč všetkými prioritnými oblasťami. 

Veľa sa podarilo, ale treba kontinuitu držať. Úsilie je potrebné smerovať do monitoringu, evaluácie a nastavovania mechanizmov, aby opatrenia boli skutočne efektívne.   

Čo sú vaše priority na vaše funkčné obdobie? S čím by ste chceli odísť z úradu? 

Pre mňa je dôležité pokrytie z krátkodobého hľadiska, lebo to môže nastaviť dobré fungovanie na dlhodobé obdobie, či už štyroch, ôsmich rokov, alebo dlhšie. Pre mňa je kľúčové nastaviť dobrý strategický dokument a akčné plány, ktoré budú zaväzovať jednotlivé inštitúcie, aby napĺňali svoje záväzky v oblastiach, ku ktorým sa prihlásili v programovom vyhlásení vlády, ale aj za mantinely tohto vyhlásenia. 

Mojou ambíciou je, aby úrad spadal priamo pod úrad vlády, aby sme boli súčasťou štruktúry úradu. Mám ambíciu zmeniť štatút a chcem, aby bol úrad sprostredkovateľským orgánom pre rozdeľovanie eurofondov. Sme dostatočne expertne podkutí na to, aby sme to nastavovali a aj rozdeľovali a koordinovali. Aby výzvy, ktoré boli plánované, sa aj zrealizovali. 

Ďalej chcem, aby rôzne platformy, ktoré vznikali, boli aj naozaj funkčné a efektívne, považujem za veľmi dôležité zapájať mladých Rómov, ktorí majú veľký potenciál a podporovať ich občiansku angažovanosť. 

Rada by som odchádzala z úradu aspoň s takým pocitom, ako keď som odchádzala ako riaditeľka odboru – vtedy tu po nás ostal operačný program, kde boli zakotvené dve prioritné osi so svojimi finančnými alokáciami, boli spracované návrhy projektových zámerov v rámci tzv. Take-away balíka, ktoré boli v procese konzultácií a pripomienkovania. Bol tu kvalitný tím ľudí, ktorí žijú touto témou. 

Je momentálne politická vôľa na to, aby sa úrad stabilizoval a rozvíjal tak, ako ste to načrtli? Myslíte si, že na politickej úrovni získate podporu pre zmeny, ktoré navrhujete? 

Ja mám za to, že áno. V tejto chvíli áno. Teraz je obdobie, kedy sa bude lámať chlieb. Ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie SR má za úlohu identifikovať sprostredkovateľské orgány, pretože zatiaľ to vyzerá, že bude jeden operačný program – Slovensko, tak uvidíme.

Jedna vec je nastavenie úradu a druhá vec sú témy, ktorým by ste sa chceli venovať.

To sú dlhodobo komunikované štyri témy – vzdelávanie, zamestnanosť, bývanie, zdravie. Ale treba sa zameriavať aj na prierezové témy, akými sú nediskriminácia, teda boj proti predsudkom, hoaxom a nenávistným prejavom, a rodová rovnosť. To sú témy, ktoré je potrebné neopomínať a ani nebudú opomínané. Mojím záujmom je zaangažovať do tejto témy všetkých dôležitých aktérov na národnej, regionálnej aj lokálnej úrovni. 

Spomínali ste, že úrad by mal spolupracovať s rôznymi inštitúciami na národnej, regionálnej a lokálnej úrovni. Kto sú podľa vás najdôležitejší aktéri, s ktorými je potrebné spolupracovať, aby ste mohli napĺňať svoje priority?

Na národnej úrovni sú to jednotlivé rezorty, lebo dlhodobo je známe, že všetky témy sú prierezové, jedna nadväzuje na druhú, veci treba riešiť súbežne, nie je možné riešiť všetko naraz, ale zároveň je dôležité nič neopomínať. Potom sú to regionálne organizácie ako VÚC, lokálne samosprávy. Ale aj akademická obec a strešné organizácie ako ZMOS, Únia miest Slovenska, SK8 a pod. 

Mení sa podľa vás ochota a schopnosť jednotlivých inštitúcií spolupracovať? 

Zatiaľ som mala len niekoľko rokovaní, ale z tých, čo som absolvovala, vidím ochotu k súčinnosti. Otázka je, ako sa jednotlivé rezorty budú stavať k úlohám, ktoré vyjdú z nášho úradu, ich momentálny prísľub k spolupráci je pre mňa dobrým signálom. Mám v pláne robiť aj pracovné výjazdy na úrovni regionálnych samospráv, bola som už v Prešovskom samosprávnom kraji a chcem v tom pokračovať ďalej. 

Európska komisia vyčlenila prostriedky na riešenie dopadov koronakrízy. Máte pocit, že časť z tých prostriedkov by mala smerovať aj do rómskych komunít?

Samozrejme, vedieme rozhovory s Bruselom, mali sme niekoľko diskusií, kde reprezentanti Európskeho sociálneho fondu a Fondu regionálneho rozvoja dávali do pozornosti, že pri plánovaní je dôležité  smerovať financie do marginalizovaných komunít. Ale aj bez ohľadu na ich upozornenia, my to považujeme za dôležité a sme aktívni v procese plánovania. Každodenne sme vyzývaní k tomu, aby sme identifikovali návrhy a opatrenia, ktoré je potrebné realizovať. Predpokladám, že ani teraz počas dovoleniek sa toto hektické tempo nespomalí a chceme byť veľmi nápomocní každému rezortu, ktorý má mandát tieto témy riešiť. 

Veľmi dlhodobá je aj téma segregácie rómskych detí vo vzdelávaní, Slovensko čelí infringementu. Aká je momentálne situácia a ako komunikujete s ministerstvom školstva v tejto oblasti? 

Tesne po zmene vlády som mala stretnutie so štátnou tajomníčkou ministerstva školstva pani Filipovou, ktorá má v agende aj inkluzívne vzdelávanie. Diskutovali sme o tom, ako sa chce MŠSR zhostiť nápravných opatrení. Komisia vyzvala Slovensko na doplnenie veľmi vágneho dokumentu, ktorý pripravila minulá vláda. Ambíciou bolo nastaviť jednotlivé kroky tak, aby boli realizovateľné a aby znamenali skutočnú nápravu. Nám to bolo poslané na komentovanie. Finálna verzia odišla na komisiu a budeme čakať na reakciu.

Ja som zároveň mala stretnutie aj s ministrom školstva, hovorili sme sa aj o tomto infringemente, aj o novom zákone o povinnej školskej dochádzke.

Ja by som k segregácii povedala, že ak chce Slovensko skutočne dôstojne a razantne riešiť túto tému, je nevyhnutné, aby ju začalo riešiť na všetkých úrovniach vzdelávacieho systému, teda aj na úrovni stredných škôl. Máme veľa elokovaných pracovísk, máme veľa F-kových odborov, máme veľa škôl, ktoré sú situované mimo akejkoľvek infraštruktúry obcí. Je potrebné sa k tomu postaviť komplexne a zodpovedne. 

Kto by mal niesť primárnu zodpovednosť?

Okrem ministerstva školstva sú to jednoznačne samosprávy. Ilustratívny príklad je obec Richnava, ktorá je obrovským precedensom. Je tam zriadená štátna škola, lebo samospráva nebola nijako ochotná situáciu riešiť efektívne a musel zasiahnuť štát. Minulý týždeň som bola v Richnave a tam nech s akýmkoľvek nápadom a riešením príde ministerstvo vnútra alebo školstva, zo strany samosprávy a obyvateľov je to okamžite zmietnuté zo stola. Proces zmeny bude vyžadovať systematickú a intenzívnu formu intervencií, ktorá bude smerovať primárne k obyvateľom obce. 

Jedným z pozitívnych vývojov posledných 20 rokov je aj zvyšujúca sa občianska angažovanosť a politická reprezentácia zo strany samotných Rómov a Rómiek. Prečo je to podľa vás dôležité?

Ak chceme niečo meniť, je nevyhnutné, aby existovala reprezentácia, ktorá si je vedomá svojho statusu, jasne vie pomenovať problémy a vytvárať tlak na zmeny. Zároveň je dôležité, aby reprezentácia rómskych mužov a žien bola aj skutočne viditeľná. Sme súčasťou tohto štátu, máme dostatok ľudí, ktorí sú odborne zdatní, vedia adekvátne a rovnocenne obhájiť svoje pozície. Nemusí to byť len o agende rómskej menšiny, ale kým nenastane zvrat, je dôležité, aby sa energia sústreďovala do tejto témy. Je to samozrejme rozhodnutie každého z nás a je viac ako skvelé, keď sa Rómovia etablujú aj v iných témach. Ale keďže tá situácia nenapreduje tempom, ako by sme chceli, tak je povzbudzujúce, ak sa Rómky a Rómovia venujú práve tejto téme. 

V minulosti existovalo množstvo programov, ktoré pomáhali Rómom a Rómkam etablovať sa, naučiť sa advokovať, vytvorili priestor „našej“ generácii, malo to svoje ovocie. Nedávno sme sa neformálne stretli a zhodnotili, že to malo svoj efekt, vedeli sme zužitkovať to, čo nám tieto programy ponúkli a možno by bolo dobré opäť sústrediť energiu a prostriedky na to, aby sa posilňovali zručnosti v oblasti strategického plánovania, komunikácie, fundraisingu. 

Ak si dobre spomínam, tieto programy vždy inicioval a financoval tretí sektor, prípadne rôzne zahraničné nadácie a podobne, štát len vo veľmi malej miere, ak vôbec…

Štát vôbec nie. Všetky donorské zdroje boli zo zahraničia. Od OSI, OSF alebo z iných štruktúr. Aktívne však boli aj veľvyslanectvá – kanadská, americká, nemecká, holandská. Tieto zdroje výrazne pomohli investovať do potenciálu Rómov a Rómiek – cez sto Rómov našlo vďaka tomu uplatnenie doma aj v zahraničí. 

Štát by mal byť v tomto aktívnejší. Budovanie občianskeho povedomia, rozvíjanie kľúčových kompetencií je naozaj veľmi dôležité a bez toho sa nepohneme. Tam by som väčšiu podporu a zapojenie zo strany štátu naozaj privítala. 

Elena Gallo Kriglerová, riaditeľka a spoluzakladateľka CVEKu. Vyštudovala sociológiu v Bratislave. Participovala na viacerých prelomových výskumoch o situácii Rómov a cudzincov na Slovensku. Venuje sa témam integrácie cudzincov, inkluzívneho vzdelávania, sociálnej súdržnosti a dôvery.