Keby sa ma niekto opýtal – hej, povedz mi absurdný príklad rasovej diskriminácie –z rukáva by sa mi ich vysypalo zo desať. Posledné týždne ma však prenasledujú dva typy rasizmu. Po prvé, rafinovanosť juhoafrického apartheidu. Konečne som totiž z police ešte neprečítaných kníh vytiahla tú s názvom Vinný od narodenia a vrýva sa mi pod kožu. Po druhé, zosmiešňovanie rómskej menšiny v slovenskom verejnom priestore. Ten druhý príklad sa týka aj mňa – dievčaťa z majority. V oboch prípadoch cítim úzkosť z toho, akej snehobielej farby je moja pleť. Aký paradox.

Tak kto si – biely, čierny, farebný alebo?

Počas apartheidu (1948-1994) ste mohli patriť len do jednej zo štyroch rasových kategórií – buď ste boli bieli, farební, Indovia alebo čierni. A teraz tá absurdnosť už beztak nezmyselnej, brutálnej segregácie a rasizmu. Juhoafrická vláda sa v polovici minulého storočia rozhodla, že ľudí z Číny zaradí do rovnakej skupiny ako pôvodné černošské obyvateľstvo, Japoncom však patril čestný štatút belochov. Zámerne píšem len Japoncom, Japonky a ich zaradenie v tom čase určite nezaujímali (takmer) nikoho na jednom, ani na druhom kontinente. Pre nóbl autá a kvalitnú elektroniku hodiť jedných aziatov do bieleho a druhých do čierneho vreca – nie je to šialené?

Trevor Noah, môj obľúbený komik, ktorý v Juhoafrickej republike patril do skupiny farebných, vytvoril k tomuto odtieňu rasizmu trefný situačný humor. Čo asi povedal juhoafrický policajt Japoncovi sediacemu na lavičke, ktorého nedokázal rozoznať od Číňana? Samozrejme, že sa len snažil dozrieť na to, aby človek nesprávnej farby pleti nerobil zakázané veci.

„Hej, vypadni z tej lavičky, Číňanko!„

„Dovoľte, ja som Japonec.„

„Ach, prepáčte, pane, nechcel som, aby to znelo rasisticky.„

Sledujte Trevora Noaha, práve on je autorom knihy Vinný od narodenia, ktorú teraz hltám všetkými zmyslami. O nuansách rasizmu, s ktorým sa stretáva po celom svete, robí aj výstižné standupy. Vždy s príbehom, pointou či ponaučením.

Nesloboda v slobode

Mimochodom, od oficiálneho pádu apartheidu v Juhoafrickej republike je to presne 30 rokov. V apríli 1994 sa tam konali prvé slobodné demokratické voľby, ktoré jednoznačne vyhral Nelson Mandela. Právne aj politicky sú si tam odvtedy ľudia všetkých rás rovní.

Predmestie Masiphumelele je však stále husto zastavané plechovými domčekmi s drevenými, kde-tu murovanými prvkami. Prvých desať ľudí, ktorých tu na ulici narátate, nebudú belosi. Neďaleký pozemok pri jazere Michelle v Kapskom Meste zostal aj naďalej súkromný, zelený a priestranný. Prvých dvadsať ľudí, ktorých tu zazriete sedieť pri vode, nebudú černosi. Neviditeľná priepasť minulosti.

Černošské obyvateľstvo dnes tvorí 81 percent zo 60 miliónov ľudí žijúcich v Južnej Afrike. Naďalej je však zaťažené ekonomickou chudobou, čo prispieva aj k materiálnym, sociálnym či priestorovým nerovnostiam. Trauma pretrváva. „Desať percent populácie drží v rukách 80 percent bohatstva“, uvádza vo veľmi podrobnom článku o živote v Juhoafrickej republike Al Jazeera. O obrovských rozdieloch medzi obyvateľstvom Južnej Afriky na základe ich farby pleti po 30 rokoch od apartheidu podrobne, s použitím presných číselných dát a štatistík, píše aj Reuters. Ako by tieto smutné fakty asi vypointoval Trevor Noah? Mne napadá len jedno – černošské obyvateľstvo sa dnes môže slobodne rozhodnúť NEÍSŤ do lepšej školy, do obchodu s kvalitnejšími potravinami či do drahého kina, pretože na to jednoducho nemajú finančné prostriedky. Tak vyzerá dedičstvo režimu založeného na rasizme a segregácii. Potichu pokračuje. Slobodne.

Tak málo a pritom tak veľa

Teraz poďme domov, na Slovensko. Je to čosi viac ako 30 rokov, čo sme Rómov a Rómky po revolúcii uznali za národnostnú menšinu. Ich postavenie v spoločnosti, ani naše stereotypné vnímanie, sa však takmer nezmenili. Oni sú na jednom sociálnom pieskovisku, my na druhom. Oni a my – iba my totiž neexistuje. Prešľapujeme na mieste.

Časť svojho detstva som strávila v bratislavskom Pentagone, na ihrisku som sa hrávala aj s rómskymi deťmi. Nezáležalo nám na tom, kto mal aký odtieň pleti. Aj naše mamky fajčili v oknách za zažltnutými záclonami cigarety spolu. Pamätám si, ako nás karhali, keď sme spoločne niečo vyparatili – aký gadžo, taký Róm!

Od prvých stereotypných vyobrazení rómskej menšiny vo večerných správach som niekde vo vnútri časom sama pochopila, že to nebude celá pravda. Moja skúsenosť bola iná – Rómovia predsa nežijú len v osadách, tak ako sa nám to snažia nanútiť obrazovky, ale tak ako ja a moja rodina – na sídliskách roztrúsených po celej republike. Dodnes bojujem so svojimi starými rodičmi, často bez akéhokoľvek pozitívneho výsledku, o zmenu ich pohľadu na ľudí z rómskej komunity. Vyciciavačov štátnych dávok, neprispôsobivé a negramotné Cigánky s desiatimi deťmi, ktoré by sa mali vzdelávať v internátnych školách, aby sme ich skultúrnili, sa v ich mysliach snažím premeniť na ľudí – iba na ľudí bez nálepky etnicity. Veľmi sa mi nedarí, bohužiaľ. No nečudujem sa, s rovnakou rétorikou sa roky stretávame na úradoch a v politike. Aj v médiách. Tie týmto vyjadreniam dávajú priestor a len máloktoré ich vzápätí rozoberajú na drobné, vyvracajú, scitlivujú.

Zvliecť sa z bielej kože

Viem, že empatia a ľudskosť patria k mojim najsilnejším stránkam – k rozmanitosti, k slabším, k tým druhým. Aj moja terapeutka mi to hovorí – ty si štvorková stratégia, empat. No stále je to belošská empatia a blahosklonná ľudskosť z pozície majority. Akokoľvek sa snažím, z času na čas narazím na nedostatok vlastných skúseností s rasizmom a segregáciou. Som voči ich prejavom slepá, imúnna. Na Slovensku, vlastne ani v celej Európe, ma nemá na základe rasy kto segregovať. Na to som príliš biela blondína. (Hoci, na základe rodu, to by ešte šlo, však, bieli muži?) V Keni, kde som strávila sedem najpodnetnejších mesiacov svojho života, bola moja menšinová biela pokožka považovaná skôr za polobožiu než bezcennú. Áno, občas to hraničilo so sexuálnym obťažovaním, no nikto sa na mňa nepozeral zvrchu, skôr naopak. Chcel by som mať pokožku ako ty – najzvláštnejšie slová, aké mi kedy kto adresoval. Pamätám si všetky momenty, keď som sa za svoj belošský pôvod hanbila. Toto bol jeden z nich. Najradšej by som ho zo seba zhodila ako špinavú bielizeň.

Tu kábel alebo ako nemá vyzerať menšinová žurnalistika

Ten nedostatok vlastných skúseností so skutočne absurdnou rasovou diskrimináciou sa nedávno opäť objavil, ešte v septembri na Akadémii menšinovej žurnalistiky. Tú v Bratislave zorganizovala mimovládna organizácia eduRoma už druhýkrát. Veľmi dúfam, že bude i tretí ročník.

Pamätáte si desať rokov starú reportáž TV JOJ o takzvaných majstroch svetla z Rudňan? V osade tam ktosi obchodoval s elektrinou cez svojvoľne naťahané káble. Objavila sa v nej aj pani Helena, ktorá sa reportérovi snažila vysvetliť situáciu po slovensky najlepšie, ako vedela. Tu kábel, tu kábel – ukazovala rukami zoširoka vpravo, vľavo. Slovenčina zjavne nie je jej materinským jazykom, úplne opodstatnene bola preto jej slovná zásoba obmedzená. Z pani Heleny sa stala hviezda, ale nie v dobrom slova zmysle. Pre tento národ sa z nej stala hviezda pomyselného sociálneho dna.

A v čom vidím tú absurdnosť rasovej diskriminácie? Všetko by bolo inak, keby vedľa pani Heleny stál človek, ktorý by jej slová tlmočil z rómskeho jazyka do slovenčiny. Tak málo a pritom tak veľa. Ako som mohla byť slepá k takému dôležitému detailu a tak dlho! Polovica národa by sa nemala na čom roky rehotať, z reportáže by sa nestalo virálne video, ktoré dehonestuje jednu konkrétnu ženu a spolu s ňou aj celú menšinu. Vlastne by z toho mohla byť úplne priemerná reportáž, ktorá by nezosmiešňovala už beztak stereotypizovanú a mytologizovanú skupinu ľudí.

Prečo si tlmočenie zaslúžia ľudia, ktorí hovoria po anglicky, po nemecky alebo po francúzsky, ale tí, čo hovoria po rómsky nie? Čo to vypovedá o mne, o človeku z väčšinovej spoločnosti, že mi to nikdy predtým nenapadlo? A čo to, ako nakoniec reportáž vyzerala, hovorí o samotnom redaktorovi a televízii, v ktorej pracuje? Ani pre jedného z nás to nevyzerá dobre – neuvedomili sme si totiž svoju vlastnú pozíciu, ani tú novinársku majoritnú, ani tú mocenskú majoritnú. Ťahá sa to s nami už minimálne cez 30 rokov.

Dobrou správou je, že Rómske advokačné a výskumné stredisko v spolupráci s občianskym združením eduRoma pracujú na návrhu etického kódexu zobrazovania menšín v médiách. Prvýkrát ho predstavili na Akadémii menšinovej žurnalistiky ešte v roku 2023, tento rok sme ho na workshope opäť podrobne rozoberali. Všetkých deväť bodov pracovnej vezie kódexu nájdete napríklad na platforme Romano fórum. Už teraz je to výborná pomôcka, ako citlivejšie a rešpektujúco komunikovať nielen o rómskej, ale o akejkoľvek menšine.

Pri tvorbe akýchkoľvek materiálov o menšinách dláždime cestu iba dvoma smermi –k porozumeniu alebo k väčšiemu prehlbovaniu stereotypov a predsudkov, ktoré zas vedú k nenávisti. Etický kódex zobrazovania menšín v médiách sa na to snaží myslieť. Na citlivý a inkluzívny jazyk v textoch aj na fotografiách, na vyvážené zastúpenie menšiny aj odbornej verejnosti, či na identitu malých detí z menšín a ich ochranu. Stovky rómskych detí už majú na slovenskom internete nezmazateľnú stopu. Pýtal sa ich niekto, alebo ich rodičov, či ich obnažené telá a tváre môže zavesiť do nekonečna kyberpriestoru?

Ak chceme od Rómov a Rómok, aby prešli obrovský kus cesty smerom k nám, v mnohých oblastiach ho predsa musíme urobiť aj my smerom k nim. Začať tým, ako ich zobrazujeme – vo videách, na fotografiách či v textoch, možno nie je zlý nápad. Zavrime etnický kľúč do šuplíka a sústreďme sa na ten socioekonomický. Etnickú kartu vyťahujme len vtedy, keď budeme dekonštruovať predsudky, nie ich prehlbovať.

Ľudská hodnota Róma predsa nie je iná ako Neróma. Aký gadžo, taký Róm.

Foto: Jana Gombošová

Tento text vznikol v rámci projektu HLAS PRE VŠETKÝCH – tréningový modul pre samosprávy na rozvoj participácie zraniteľných skupín, ktorý je spolufinancovaný Európskou úniou.