Patrím sem, hoci som z inej krajiny

Keď som ako jedenásťročná trávila leto na pláži v Chorvátsku, netušila som, že niekedy opustím Balkán a pôjdem študovať na Slovensko, ktoré sa stane mojím druhým domovom. Netušila som, že budem musieť denne čeliť odsudzovaniu preto, lebo nie som jedna z vás, Slovákov.

Ako Slovinka som sa dvadsaťdva rokov snažila podobať ľuďom okolo seba. Chcela som, aby ma prijali medzi seba. Často som sa sťahovala z mesta do mesta, až kým som sa neusadila v Senci, malom mestečku, kam sa sťahuje čoraz viac cudzincov. Myslím si, že práve preto sa tu cítim tak dobre. Na každom kroku totiž počujem srbčinu, angličtinu, ukrajinčinu. Po všetkých tých rokoch sa necítim sama. Často sa prechádzam po meste, sadnem si na lavičku a vnímam rôzne kultúry okolo seba, ľudí rôznej farby pleti, vierovyznania, národnosti. Je to veľmi dobrý pocit.

Srbské deti bokom

Na jeseň minulého roka sa mi kamarátka zo Srbska zdôverila, ako prvýkrát zažila diskrimináciu. Jej syn, prvák, nastúpil s nadšením a očakávaním do školy. Netušil, že váhu ťažkej školskej tašky bude môcť porovnávať s váhou odmietania. Deti sa veselo schádzali pred školou, učiteľky si ich delili podľa vopred pripraveného zoznamu, s radosťou sa fotili, aby rodičia aj učitelia mali pamiatku na radostné chvíle v prvý školský deň. Avšak po vyslovení srbského mena toho malého človiečika ho postavili bokom spolu s inými deťmi, ktoré mali cudzokrajné mená. Jeho nadšenie a iskra sa ihneď stratili. A to len preto, že boli iní. Tak ako ja.

Nemyslela by som si, že v tak rozvinutej krajine, ktorá je súčasťou Európskej únie, dajú inakosť pocítiť už takým malým deťom. Nevedela som kamarátke vysvetliť, prečo sa to stalo. Dovtedy som ani ja sama nepoznala odpovede na otázky, ktoré som si kládla počas tých dlhých rokoch na Slovensku. Jednu vec som však vedela. Urobím všetko preto, aby mali všetky deti fotku z prvého školského dňa, bez rozdielu krajiny, z ktorej pochádzajú. Táto situácia ma motivovala, aby som sa viac začala venovať integrácii detí cudzincov.

Potrebujeme viac empatie vo vzdelávaní

Raz sa ma jedna osoba spýtala, čo je multikultúrnosť. Zaskočilo ma to, lebo išlo o učiteľku. Rozumiem, že nie každý má k tejto téme blízky vzťah. Nie každý mal možnosť stretnúť sa s ľuďmi z iných krajín a negatívnu rolu určite zohrávajú aj médiá. Ale ak je multikultúrna výchova prierezovou témou vzdelávania, učiteľky by o nej vedieť mali.

Multikultúrna výchova by mala byť vzdelávacou oblasťou v materských školách presne tak, ako všetky iné a mali by sme jej venovať oveľa viac priestoru. My jej však venujeme len pár dní v školskom roku. A to nielen v našej materskej škole, ktorú už teraz navštevuje veľmi veľa detí cudzincov. Zároveň, ak by mali učiteľky viac možností vzdelávať sa v tejto oblasti, verím že by bola integrácia detí ľahšia.

Ako učiteľke v materskej škole sa mi naskytla príležitosť vykonať atestačnú skúšku. Dlho som premýšľala, na ktorú tému sa vo svojej práci zameriam. Po konzultáciách s koordinátorkou som sa rozhodla, že je potrebné viac sa venovať práve multikultúrnej výchove a integrácii detí cudzincov v materských školách. Pri písaní atestácie a skúmaní problematiky som sa stretla s rôznymi ľuďmi a pohľadmi. A konečne som nachádzala odpovede na moje dlhoročné otázky.

Odkedy som sa presťahovala na Slovensko, každé stretnutie s cudzincami mi dodávalo silu. Nevedela som pochopiť, prečo mi bolo zakázané rozprávať sa s deťmi v škôlke po anglicky. Dôvodom malo byť to známe „na Slovensku po slovensky“. Červík strachu a pochybnosti preto stále vŕtal v mojej hlave. Nebola som si istá, či mám možnosť a vôbec silu búrať bariéry medzi ľuďmi.

Ako učiteľka mám pocit, že deťom s inou národnosťou chýba pochopenie. Veľakrát som sa stretla s negatívnym postojom k deťom z cudziny zo strany iných detí, ale žiaľ aj zo strany dospelých. Tie deti museli neraz dokazovať, že aj keď pochadzajú z inej krajiny, sú v mnohom rovnaké ako deti zo Slovenska. Keby sa do každej vzdelávacej aktivity zakomponovali aj prvky empatie alebo by sa deti formou rôznych sociálnych hier učili o iných kultúrach, bolo by spolunažívanie lepšie. Ak je v triede dobrá atmosféra a deti si z každého dňa odnesú niečo pozitívne, môžeme si povedať, že ten deň mal zmysel.

Nedopustím, aby sa moje deti hanbili za to, odkiaľ sú

Keď moja dcéra pri hre na dvore pletie slovinské, srbské a slovenské slová, som úprimne hrdá. Hrdá na to, že svoj pôvod a korene nezapiera. Keď sa moje deti narodili, syn v Slovinsku a dcéra na Slovensku, rozhodla som sa, že nedopustím, aby sa niekedy za svoj pôvod hanbili. Nechcem, aby sa báli prechádzať po ulici preto, že sú z inej krajiny tak, ako som sa bála ja. Pretože pocit, že niekde nie si vítaný, je najhorší.

Po spomínanej zlej skúsenosti v škole už moja kamarátka svojmu synovi na ihrisku nedovolila, aby sa s mojimi deťmi rozprával po srbsky. Snažila som sa pochopiť jej slová, keď tvrdila, že bude rozprávať už len po slovensky, aby nemal v škole problémy. Pocity, ktoré sa vo mne v danej chvíli prebudili, môžem prirovnať k mojej túžbe chodiť v topánkach na vysokom podpätku. Od detstva som túžila chodiť ako dáma v takých topánkach a cítiť pri chôdzi stabilitu. Ale strach, že stabilita sa poruší, bol silnejší. A zdá sa, že tá stabilita sa vytratila aj u nej v prvý školský deň, keď učiteľky postavili jej syna bokom.

Negatívne skúsenosti ma ženú vpred

Som človek, ktorého negatívne skúsenosti ženú vpred. Veľa ľudí mi tvrdilo, aby som sa tejto problematike nevenovala. Podľa nich to nemá význam. Lebo každý národ má svoju povahu, zvyky, každý si bráni to svoje. Stále však dúfam, že ako učiteľka mám šancu otvoriť deťom a ich rodičom oči a naučiť ich vnímať svet a ľudí okolo seba. Dúfam, že aj ľudia v našom meste si uvedomia hodnotu iných ľudí a nájdu v nich pozitíva. Každá kultúra v sebe ukrýva niečo krásne, čím dokáže obohatiť každého z nás. Po vlastných skúsenostiach viem, že každá nová informácia a poznanie nových kultúr mi otvára nové obzory.

Uvedomila som si, že moje životné skúšky ma natoľko posilnili, že z nesebavedomej osoby sa stala osoba, ktorá chce ľuďom ukázať, že aj keď pochádzame z inej krajiny, sme plnohodnotné osobnosti túžiace po láske a prijatí.

Alenka Kljajić, sa narodila v Slovinsku. Na Slovensko prišla v roku 2000. Po štúdiu na Pedagogickej akadémii pracovala ako opatrovateľka detí vo svojom opatrovateľskom centre (Alja). Od roku 2011 je zamestnaná ako učiteľka v MŠ v Senci. V r. 2020 založila občianske združenie Diversity Senec, ktoré je zamerané na integráciu zahraničných detí a rodín (organizácia rôznych kultúrnych a vzdelavácích podujatí a workshopov).