Potrebuje Slovensko zákon o národnostných menšinách? Ak áno, prečo a aký?
Menšinová politika 2020/01

Potrebuje Slovensko zákon o národnostných menšinách? Ak áno, prečo a aký?

Svetlusa Surova

Potrebuje Slovensko zákon o národnostných menšinách? Ak áno, prečo a aký?

Úvod

Pod právami národnostných menšín sa vo všeobecnosti rozumejú práva na vyjadrovanie, zachovanie a rozvíjanie ich identity. Otázka znie, ako optimálne zabezpečiť tieto práva pre príslušníkov národnostných menšín. Sú základné princípy liberálnej demokracie, ľudské a individuálne občianske práva postačujúce alebo si menšinové práva vyžadujú špecifickú právnu úpravu a ustanovenie osobitných kolektívnych práv?


Právam národnostných menšín a ich ochrane sa začal začiatkom 90. rokov minulého storočia prisudzovať kľúčový význam pre stabilitu, demokraciu, bezpečnosť a mier.1 Predpokladalo sa, že udelením osobitných práv národnostným menšinám sa obmedzia potenciálne destabilizačné efekty, ktoré by mohli vzniknúť v súvislosti s ich nespokojnosťou s územným usporiadaním. Na pôde Organizácie spojených národov (OSN), ako aj Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) presadzujú názor, že propagácia a ochrana práv osôb patriacich k národnostným alebo etnickým, náboženským a jazykovým menšinám prispieva k politickej a sociálnej stabilite štátov, v ktorých tieto menšiny žijú, a k posilňovaniu priateľstva a spolupráce medzi národmi a štátmi.2 Takéto vnímanie menšín patrí do tzv. bezpečnostného diskurzu, ktorý sa pozerá na národnostné menšiny ako na potenciálnu hrozbu pre štátnu bezpečnosť, suverenitu a teritoriálnu integritu. V európskej histórii sa na rôzne menšiny dlho pozeralo ako na prekážku budovania štátov a národov. Avšak aj dnes sú menšiny v niektorých štátoch vnímané ako hrozba pre sociálnu kohéziu a pre verejné dobro sociálnych štátov (Malloy, 2013: 13).


Na medzinárodnej úrovni sa pritom začala presadzovať aj myšlienka, že pluralitná a skutočne demokratická spoločnosť by mala nielen rešpektovať identitu príslušníkov národnostných menšín, ale aj vytvárať primerané podmienky pre jej vyjadrovanie, zachovanie a rozvíjanie.3 Na pôde Rady Európy sa menšinové práva považujú za súčasť ľudských práv. Prevláda tu názor, že ustanovením špecifických práv pre osoby patriace k národnostným menšinám sa umožní ich plná participácia, rovnosť v spoločnosti a ich ochrana pred asimiláciou.


Podľa liberálnej teórie menšinových práv je udelenie osobitných práv pre menšiny otázkou spravodlivosti (Kymlicka 1996; 1999; Kymlicka in Laden-Owen, 2007). Podľa Kymlicku (1996) si národnostné a etnické skupiny môžu nárokovať i kolektívne práva, akými sú právo na samosprávu, polyetnické práva a osobitné práva na reprezentáciu.


Na Slovensku v súčasnosti prebieha diskusia, či je vôbec potrebná osobitná legislatíva, ktorá by upravovala menšinové práva. Kým splnomocnenec pre národnostné menšiny László Bukovszky a predstavitelia jednotlivých menšín sú za prijatie osobitného menšinového zákona, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí (MZVEZ) a bývalý minister Miroslav Lajčák boli proti tomu. Nová vláda SR sa vo svojom programovom vyhlásení zaviazala, že prijme osobitný zákon o postavení národnostných menšín.4

Kontext debaty

Úrad splnomocnenca vlády SR pre národnostné menšiny spolu so zástupcami národnostných menšín chcú presadiť samostatný zákon, ktorý by zjednotil rozdrobenú právnu úpravu v menšinovej oblasti a komplexne zadefinoval práva národnostných menšín. Na príprave koncepcie zákona o národnostných menšinách začali pracovať v roku 2019.5

23. januára 2020 prijal Výbor pre národnostné menšiny a etnické skupiny (ďalej len výbor) zásadné stanovisko k Návrhu legislatívneho zámeru zákona o národnostných menšinách (ďalej len návrh legislatívneho zámeru). Po schválení návrhu legislatívneho zámeru samostatného zákona o národnostných menšinách odporučil výbor Rade vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť predložiť tento návrh vláde SR.6 Udialo sa tak aj napriek zamietavému stanovisku MZVEZ SR k tomuto zámeru. Návrh má byť predložený vláde na zasadnutí 2. októbra.


Zástupkyňa MZVEZ SR, Barbara Illková, generálna riaditeľka Sekcie medzinárodnoprávnej, konzulárnej a krízového manažmentu MZVEZ SR, tlmočila na zasadnutí výboru stanovisko dnes už bývalého ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Miroslava Lajčáka. Bývalý minister v liste adresovanom splnomocnencovi pre národnostné menšiny namietal, že návrh legislatívneho zámeru zavádza kolektívne práva menšín a samosprávne orgány v oblasti školstva, kultúry, používania jazyka, hospodárskeho a sociálneho života. Výhrady mal i k používanej terminológii v návrhu, najmä k pojmu „práva národnostných menšín“, ktorý sa podľa neho nepoužíva na pôde medzinárodných organizácií, akými sú Rada Európy, Európska únia a Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, a ani v Ústave SR, kde sa používa slovné spojenie „práva občanov patriacich k národnostným menšinám“.


Koncom januára tohto roku vydalo MZVEZ SR aj vyhlásenie pre TASR k legislatívnemu zámeru samostatného zákona o národnostných menšinách, kde boli hlavné výhrady ministra zahraničných vecí k návrhu legislatívneho zámeru zopakované. Ministerstvo ďalej uviedlo, že z ústavy nevyplýva, že by práva národnostných menšín mali byť upravené jednou vnútroštátnou právnou normou.7


Predkladatelia legislatívneho zámeru zákona o národnostných menšinách v jeho zdôvodnení argumentujú práve opačne, že Ústava SR prijatie menšinového zákona predpokladá. Ako ďalšie dôvody na prijate zákona o národnostných menšinách uvádzajú rozdrobenú právnu úpravu v otázke práv národnostných menšín, ktorá je skôr prekážkou pre uplatňovanie práv a potrebu vytvorenia komplexného a stručného zákona, ktorý bude optimálny pre príslušníkov národnostných menšín.8


Nová vláda chce prijať osobitný zákon o postavení národnostných menšín práve ako „záruku uplatňovania menšinových práv vyplývajúcich z Ústavy SR“9. Nový zákon by mal špecifikovať menšinové práva garantované ústavou, umožniť ich aplikáciu v praxi a zabrániť asimilácii menšín.


Ako to teda je? Potrebuje Slovensko samostatný zákon o národnostných menšinách? Na zodpovedanie týchto otázok, je potrebné preskúmať niekoľko aspektov. Za prvé, ako vnútroštátny právny poriadok upravuje práva národnostných menšín; za druhé, aké má Slovensko medzinárodné záväzky v oblasti ochrany menšinových práv a za tretie, či domáca legislatíva a medzinárodné dokumenty, ku ktorým Slovenská republika pristúpila, predpokladajú prijate samostatnej menšinovej legislatívy.

Úprava práv národnostných menšín v súčasnej slovenskej legislatíve

Práva národnostných menšín na Slovensku sú upravené Ústavou SR (ďalej len ústava)10, medzinárodnými zmluvami, akými sú Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín (ďalej len rámcový dohovor alebo dohovor) a Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov (ďalej len charta)11, ktorými je Slovensko viazané, jednotlivými zákonmi12 a nariadeniami vlády.13


Ústava SR upravuje práva národnostných menšín a etnických skupín v článkoch 33 a 34. Menšinové práva garantuje ústava len občanom SR, ktorí patria k národnostným menšinám a etnickým skupinám. Patrí sem právo na všestranný rozvoj, konkrétne rozvoj vlastnej kultúry, jazykové práva čiže právo rozširovať a prijímať informácie v materinskom jazyku a právo združovať sa v národnostných združeniach, zakladať a udržiavať vzdelávacie a kultúrne inštitúcie.


Ústava explicitne garantuje občanom-príslušníkom národnostných menšín právo vzdelávať sa vo svojom jazyku, používať svoj jazyk v úradnom styku a určité participatívne práva. To znamená, že občania patriaci k národnostným alebo etnickým skupinám majú právo zúčastňovať sa na riešení vecí, ktoré sa ich týkajú. Podrobnosti ohľadne týchto práv, ako i podmienky ich realizácie majú byť podľa ústavy ustanovené zákonom.


Participatívne práva, ktoré garantuje ústava príslušníkom národnostných menšín a etnických skupín, nie sú upravené žiadnou legislatívnou normou. Ústava garantuje toto právo občanom-príslušníkom národnostných menšín, ale nekonkretizuje nositeľov týchto práv. Majú toto právo všetci príslušníci národnostných a etnických menšín? Ak áno, ako si ho môžu v praxi realizovať? Priamo, prostredníctvom volebných alebo nominovaných zastupiteľov? Ak prostredníctvom zastupiteľov, ako sú títo zastupitelia volení, čie záujmy majú hájiť a komu sa majú za svoju činnosť zodpovedať? Z ústavy tiež nie je jasné, na riešení ktorých konkrétnych vecí majú menšiny právo participovať.


Analýza vnútroštátnej slovenskej legislatívy poukazuje na to, že len dva špecifické zákony upravujú práva príslušníkov národnostných menšín. Ide o zákon č. 184/1999 Z.z. o používaní jazykov národnostných menšín a zákon č. 138/2017 Z.z. o Fonde na podporu kultúry národnostných menšín a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ostatné zákony, ako napr. tzv. antidiskriminačný zákon, školský zákon, zákon o matrikách, zákon o mene a priezvisku a volebné zákony medzi inými obsahujú aj ustanovenia týkajúce sa národnostných menšín, ale neupravujú menšinové práva ako také. 14

Medzinárodné dohovory a ich postavenie v slovenskom právnom systéme

Teraz sa pozrieme na to, k akým medzinárodným dohovorom v oblasti ochrany práv národnostných menšín Slovenská republika pristúpila, aké je ich postavenie v slovenskom právnom poriadku a aký majú tieto dohovory vzťah k vnútroštátnemu právu. Predtým je potrebné zdôrazniť, že sa otázka národnostných menšín po roku 1990 znovu stala predmetom záujmu medzinárodného spoločenstva (Jackons-Preece, 1998: 139). Vytváranie minimálneho štandardu ochrany práv národnostných menšín v tomto období na pôde medzinárodných organizácií, akými sú Organizácia spojených národov (OSN), Rada Európy (RE), Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) a dokonca i v iniciatíve Európskej únie (EU), znamenalo vnímanie národnostných menšín ako subjektu medzinárodných vzťahov. Ide o významnú zmenu od ukončenia studenej vojny, počas ktorej bola otázka menšín predovšetkým vnútornou záležitosťou štátov.


V deväťdesiatych rokoch minulého storočia Slovenská republika prijala a ratifikovala Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín, ktorý začal platiť na jej území od roku 1998. Tento dokument, ktorý bol v roku 1995 schválený na pôde Rady Európy, sa považuje za najdôležitejší dokument upravujúci postavenie a ochranu práv národnostných menšín. Význam tohto dokumentu spočíva v jeho právnej záväznosti. Zatiaľ čo napríklad Deklarácia OSN o právach osôb patriacich k národnostným alebo etnickým, náboženským a jazykovým menšinám z roku 1992 predstavovala politicky záväzný dokument, rámcový dohovor predstavuje medzinárodno-právny dohovor. Cieľom tohto dohovoru je vytvoriť medzinárodný štandard ochrany práv národnostných menšín.


Slovensko pristúpilo aj k ďalšiemu dokumentu Rady Európy, k Európskej charte regionálnych alebo menšinových jazykov. Charta bola prijatá na pôde Rady Európy ešte pred rámcovým dohovorom v roku 1992. Tento dokument kladie dôraz na kultúrnu rozmanitosť a zachovanie kultúrneho dedičstva.


Rámcový dohovor aj charta predstavujú medzinárodnoprávne dokumenty, ktoré sú pre Slovenskú republiku záväzné. Aké je ich postavenie v slovenskom právnom systéme? Podľa čl. 7, odseku 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.15


Tento článok ústavy bol prijatý novelou ústavy z roku 2001 a začal platiť od 1. júla 2001.16 Novela stanovila v článku 154c, že všetky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovensko ratifikovalo pred jej účinnosťou, zostávajú súčasťou slovenského právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom len vtedy, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv. Takéto ustanovenie spôsobuje problém vytvárania dvojitého štandardu v oblasti ľudsko-právnych dohovorov, najmä pokiaľ ide o rámcový dohovor a chartu. Pokiaľ ide o iné medzinárodné zmluvy ratifikované pred nadobudnutím účinnosti ústavnej novely, sú súčasťou slovenského právneho poriadku len vtedy, ak tak ustanoví zákon.17


Z uvedeného vyplýva, že rámcový dohovor, ktorý vstúpil do platnosti v roku 1998, má prednosť pred zákonmi, len ak zabezpečuje väčší rozsah práv, ako sú práva garantované ústavou alebo ak tak ustanovuje osobitný zákon. Ktorá odpoveď je správna, nie je vôbec jednoznačné. V súvislosti so vzťahom medzi medzinárodným a vnútroštátnym právom sa vynára viacero otázok: zabezpečuje rámcový dohovor väčší rozsah práv príslušníkom národnostných menšín ako slovenská ústava? Má tento dohovor prednosť pred slovenskými zákonmi? Keďže charta vstúpila do platnosti koncom roku 2001 a po nadobudnutí účinnosti novely ústavy, má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Je ale otázne, či majú medzinárodnoprávne dohovory upravujúce ľudské práva a slobody, prijaté a ratifikované po 1. júli 2001 prednosť aj pred Ústavou SR a nie je jasné, ako majú byť aplikované v praxi. Všetky tieto otázky spôsobujú právnu neistotu v súvislosti s postavením a statusom rámcového dohovoru a charty v slovenskom právnom systéme.


Teraz sa pozrime na to, aké záväzky vyplývajú pre Slovensko v oblasti ochrany menšinových práv z týchto dvoch záväzných medzinárodnoprávnych dohovorov.

Medzinárodnoprávne záväzky v oblasti ochrany menšinových práv

Záväzky v oblasti ochrany práv národnostných menšín plynú Slovensku najmä z dvoch medzinárodných zmlúv, ku ktorým Slovensko pristúpilo. Jedná sa o dokumenty Rady Európy a to Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín a Európsku chartu regionálnych alebo menšinových jazykov.


Jedným z argumentov MZVEZ SR pre zamietavé stanovisko k legislatívnemu návrhu samostatného zákona o národnostných menšinách bol ten, že platná právna úprava na Slovensku ohľadne práv národnostných menšín je v súlade s medzinárodnými záväzkami Slovenska.


Slovenská republika bola druhým štátom hneď po Rumunsku, ktorý v roku 1995 ratifikoval rámcový dohovor.18 Ako bolo už spomínané, jedná sa o právne záväzný dokument zaoberajúci sa ochranou práv národnostných menšín. Záväznosť rámcového dohovoru spočíva v tom, že zaväzuje štáty, aby prijali vhodné legislatívne opatrenia na ochranu práv národnostných menšín žijúcich na ich území. Tento dohovor nezakladá priamo práva jednotlivcom alebo skupinám.


Podľa Komentára k  rámcovému dohovoru ustanovenia tohto dohovoru nie sú priamo aplikovateľné v praxi.19 To znamená, že jednotlivé články dohovoru musia byť ustanovené národnou legislatívou, aby mohli byť v praxi implementované. Podľa Preambuly rámcového dohovoru sa všetky signatárske štáty zaviazali, že zásady stanovené v tomto dohovore budú vykonávať prostredníctvom vnútroštátnej legislatívy a konkrétnych vládnych politík.


Slovensko však doposiaľ neprijalo všeobecný zákon na ochranu národnostných menšín. Kvôli tejto skutočnosti sa ako veľmi problematická javí aplikácia jednotlivých zásad stanovených v dohovore v praxi. Väčšina ustanovení v rámcovom dohovore nemá samo vykonávajúci charakter. Dohovor obsahuje zásady z oblasti menšinových práv, ktoré sú definované len veľmi všeobecne a vágne. Niektoré ustanovenia v dohovore týkajúce sa všeobecných ľudských práv, akým je napríklad právo na rovnosť, slobodu vyjadrovania sa alebo právo združovania sa, môžu mať samo vykonávajúci účinok. Väčšina ustanovení týkajúcich sa menšinových práv, ktoré dohovor ustanovuje, si vyžaduje inkorporáciu do vnútroštátneho právneho poriadku. Rámcový charakter dohovoru si vyžaduje dodatočné právne inštrumenty na národnej úrovni, aby mohli byť ustanovenia dohovoru plne účinné.20


Analýza Európskej charty pre regionálne alebo menšinové jazyky poukazuje, že charta má za cieľ ochranu a podporu regionálnych a menšinových jazykov, nie jazykových menšín. Charta nemá za cieľ stanovenie práv etnických a/alebo kultúrnych skupín, ale chce ochraňovať a podporovať regionálne alebo menšinové jazyky ako také. Inými slovami, aj napriek tomu, že existujú oficiálne jazyky, nemali by byť tieto nijako nadradené voči menšinovým jazykom.21 Existencia jedného a nadradeného štátneho jazyka môže obmedzovať výkon nielen menšinových práv, ale i občianskych práv.


Charta, podobne ako rámcový dohovor, obsahuje základné princípy a zásady nevyhnutné na vytvorenie vhodného rámca pre zachovanie menšinových alebo regionálnych jazykov. Na základe týchto princípov majú štáty budovať politiky a legislatívu. Mnohé ustanovenia charty obsahujú viacero možností úpravy, z ktorých si štáty môžu vybrať pri ich transponovaní do vnútroštátnej legislatívy.


Štáty najprv určia, na ktoré jazyky sa budú jednotlivé opatrenia vzťahovať.22 Potom si môžu vybrať z navrhnutých šesťdesiatich ôsmich konkrétnych opatrení najmenej tridsaťpäť, ktoré podporujú používanie regionálnych alebo menšinových jazykov v siedmych oblastiach verejného života: vzdelanie, súdy, administrácia, médiá, kultúra, ekonomický a sociálny život, cezhraničná kooperácia.23

Záver

Ústava SR upravuje práva príslušníkov národnostných menšín a etnických skupín len vo veľmi všeobecnej rovine a v úzkom slova zmysle. Z ústavy však jednoznačne vyplýva povinnosť ustanoviť osobitným zákonom charakter a výkon týchto práv.


V súčasnosti sú na Slovensku upravené len jazykové práva a financovanie kultúry národnostných menšín dvomi osobitnými špecifickými zákonmi. Ostatné zákony, aj keď sa dotýkajú niektorých z práv národnostných menšín, neustanovujú menšinové práva ako také.


Slovenská republika pristúpila k dvom medzinárodným dohovorom, z ktorých jej plynú záväzky v oblasti ochrany práv národnostných menšín a menšinových jazykov. Na realizáciu ustanovení a princípov z týchto dohovorov je však potrebné prijať právne normy na národnej úrovni. Väčšina ustanovení ohľadne postavenia a práv národnostných menšín z týchto dokumentov si vyžaduje inkorporáciu do vnútroštátneho slovenského právneho systému. Za optimálnu implementáciu medzinárodného práva sa považuje práve legislatívna inkorporácia medzinárodných pravidiel.


Existujúca legislatíva upravujúca menšinové práva je v súčasnosti nejednoznačná a nepostačujúca. Slovensko potrebuje legislatívu na úpravu postavenia a ochranu práv príslušníkov národnostných menšín a etnických skupín. Prijatie novej legislatívy je nevyhnutné na implementáciu konkrétnych práv garantovaných Ústavou SR, ako i na efektívne plnenie medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky v oblasti menšinových práv. Nemusí ísť pritom o prijate jedného zákona. Môže ísť o prijatie viacerých právnych noriem.


Okrem právnych argumentov existujú ďalšie dôvody na prijatie menšinovej legislatívy. Práva národnostných menšín predstavujú súčasť ľudských práv a umožňujú menšinám prežitie, zachovanie a rozvoj ich identity, plnú rovnosť, ochranu pred asimiláciou, plné využite vlastného potenciálu, možnosť rozhodovať o veciach, ktoré sa ich týkajú a vlastných životoch, slobodne a šťastne žiť. Národnostnú, etnickú, kultúrnu, jazykovú a náboženskú diverzitu treba vnímať ako pozitívnu hodnotu v spoločnostiach.


Diskusia o novej legislatíve by mala byť otvorená, transparentná a inkluzívna. Do tejto debaty majú byť privolaní zástupcovia jednotlivých menšín, široká, ako i odborná verejnosť a predstavitelia štátnej a verejnej správy. Treba pritom zdôrazniť, že samotný spôsob implementácie menšinových práv môže mať veľký vplyv na ich realizáciu v praxi. Preto je potrebné, aby schválené legislatívne opatrenia boli konkrétne, jasné a jednoznačné. Nová legislatíva musí zodpovedať hlavne potrebám národnostných menšín a etnických skupín.


Práva národnostných menšín sú dôležité ako pre zachovanie identity príslušníkov národnostných menšín, tak z hľadiska slobody, ktorú by mal mať každý jednotlivec pri rozhodovaní o svojej identite, ako i pri snahe o jej zachovanie a rozvíjanie. Na dosiahnutie tohto cieľa sa javí ako minimálna požiadavka adekvátna ústavnoprávna ochrana práv národnostných menšín. Ústavné a zákonné ustanovenia sú dôležité pre práva národnostných menšín, ale nie sú postačujúce. Veľmi dôležitý je aj vzájomný vzťah medzi väčšinovým a menšinovým obyvateľstvom. Spolunažívanie väčšinového a menšinového obyvateľstva sa musí niesť v duchu vzájomnej akceptácie, rešpektu a tolerancie.

Použité zdroje:

  1. Preambula Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín č. 160/1998 Z.z.
  2. United Nations (1993), General Assembly Resolution and Declaration on the Rights of Persons Belonging to National or Ethnic, Religious and Linguistic Minorities, International Legal Materials, 32(3), 911-916. doi:10.1017/S0020782900016363
  3. Preambula Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín č. 160/1998 Z.z.
  4. Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky na roky 2020-2024, dostupné na: https://www.vlada.gov.sk//clenovia-vlady/
  5. Bukovszky, L. (2020),´Otvorenie podujatia, Panelová diskusia: Aký zákon potrebuje Slovensko na zabezpečenie plného uplatneni práv národnostných menšín?´ a ´Záverečné zhrunutie diskusie´, Bratislava: Konferencia Legislatívne modely ochrany práv národnostných menšín, 18. február 2020, dostupné na: https://vimeo.com/392461748
  6. Výbor pre národnostné menšiny a etnické skupiny (2020), Zásadné stanovisko Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny č.4 z 23. januára 2020 týkajúce sa celého výboru k Návrhu legislatívneho zámeru zákona o národnostných menšinách, Príloha č. 4 Zápisnice zo XXXVI zasadnutia výboru, Bratislava, dostupné na: https://www.narodnostnemensiny.gov.sk//vybor-pre-narodnostne-mensiny-a-etnicke-skupiny/
  7. TASR (2020), ´Rezort zahraničia: Osobitný zákon o národnostných menšinách netreba´, Teraz.sk, 31. január 2020, dostupné na: https://www.teraz.sk/slovensko/-samostatny-zakon-o-narodnostnych-m/443824-clanok.html
  8. Výbor pre národnostné menšiny a etnické skupiny (2020), ´Legislatívny zámer zákona o národnostných menšinách. Zdôvodnenie vypracovania nového právneho predpisu: Zákona o národnostných menšinách´, dostupné na: https://www.narodnostnemensiny.gov.sk//spravy-a-koncepcne-materialy/
  9. Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky na roky 2020-2024, dostupné na:
    https://www.vlada.gov.sk//clenovia-vlady/
  10. Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Z. z.
  11. Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín č. 160/1998 Z. z., dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/160/; Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov č. 588/2001 Z. z., dostupné na: https://www.amnesty.sk/wp-content/uploads/2012/01/EUR%C3%93PSKA-CHARTA-region%C3%A1lnych-alebo-men%C5%A1inov%C3%BDch-jazykov.pdf
  12. Zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín, dostupné na: https://www.zakonypreludi.sk/zz/1999-184; Zákon č. 138/2017 Z.z. o Fonde na podporu kultúry národnostných menšín a o zmene a doplnení niektorých zákonov, dostupné na: https://www.zakonypreludi.sk/zz/2017-138
  13. Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 534/2011 Z. z. – nový platný a účinný zoznam označení obcí v jazykoch národnostných menšín, dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/534/; Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 535/2011 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín v znení neskorších predpisov, dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/535/
  14. Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov, dostupné na: https://www.zakonypreludi.sk/zz/2004-365; Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, dostupné na: https://www.zakonypreludi.sk/zz/2008-245; Zákon č. 154/1994 Z. z. o matrikách, dostupné na: https://www.zakonypreludi.sk/zz/1994-154; Zákon č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku, dostupné na: https://www.zakonypreludi.sk/zz/1993-300; Zákon č. 46/1999 Z. z. o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní o jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov, dostupné na: https://www.zakonypreludi.sk/zz/1999-46; Zákon č. 303/2001 Z. z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a o doplnení Občianskeho súdneho poriadku, dostupné na: https://www.zakonypreludi.sk/zz/2001-303; Zákon č. 331/2003 Z. z. o voľbách do Európskeho parlamentu, dostupné na: https://www.zakonypreludi.sk/zz/2003-331; Zákon č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky, dostupné na: https://www.zakonypreludi.sk/zz/2004-333
  15. Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Z. z., Čl. 7, odsek 5
  16. Ústavný zákon z 23. februára 2001, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky è. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, dostupné na: https://www.zakonypreludi.sk/zz/1992-460
  17. Podľa článku 154c novely ústavy (1) Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
    (2) Iné medzinárodné zmluvy, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku, ak tak ustanovuje zákon.“
  18. Council of Europe (2020), State parties to the Framework Convention for the Protection of National Minorities, dostupné na: https://www.coe.int/en/web/minorities/etats-partie
  19. Council of Europe (2020), Text of the Framework Convention for the Protection of National Minorities, Comment 29, dostupné na: https://www.coe.int/en/web/minorities/text-of-the-convention
  20. The Framework Convention: a key tool to managing diversity through minority rights. Thematic commentary No4. The scope of application of the Framework Convention for the Protection of National Minorities, Adopted on 27 may 2016, Council of Europe, pp.7, https://rm.coe.int/16806a8fe8
  21. Council of Europe (2020), Text of the European Charter for Regional or Minority Languages, dostupné na: https://www.coe.int/en/web/european-charter-regional-or-minority-languages/text-of-the-charter
  22. Podľa článku 3 ods. 1 charty „regionálnymi alebo menšinovými jazykmi“ v Slovenskej
    republike sú jazyky: bulharský, český, chorvátsky, maďarský, nemecký, poľský, rómsky,
    rusínsky a ukrajinský; Podľa čl. 2 ods. 1, Slovensko uznáva ruský a srbský jazyk ako menšinový jazyk pre účely Časti 2 charty.
    Navštívené dňa 13. júla 2020
    https://www.coe.int/en/web/conventions/full-list/-/conventions/treaty/148/declarations?p_auth=8IRSG57K&_coeconventions_WAR_coeconventionsportlet_enVigueur=false&_coeconventions_WAR_coeconventionsportlet_searchBy=state&_coeconventions_WAR_coeconventionsportlet_codePays=SLK&_coeconventions_WAR_coeconventionsportlet_codeNature=10
  23. Časť 3, čl. 8 až 14 Európska charta o regionálnych jazykoch alebo jazykoch menšín
    https://rm.coe.int/CoERMPublicCommonSearchServices/DisplayDCTMContent?documentId=09000016806d35da

Ďalšie zdroje:
Jackson-Preece, J. (1998), ´National minorities and the European nation-state System´, New York: Oxford University Press, 1998.

Kymlicka, W. (1996), Multicultural Citizenship, New York, Oxford University Press.


Kymlicka, W. (2009), Multicultural odysseys: navigating the new international politics of diversity, Oxford: Oxford University Press.
Laden, A. S. – Owen, D. (2007), Multiculturalism and political theory / edited by Anthony Simon Laden and David Owen, Cambridge, University Press Cambridge.

Lajčák, Miroslav, minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. 2019. List splnomocnencovi pre národnostné menšiny Lászlovi Bukovszkému. Bratislava: Výbor pre národnostné menšiny a etnické skupiny, Príloha č. 5 Zápisnice zo XXXVI zasadnutia výboru, dostupné na:
https://www.narodnostnemensiny.gov.sk//vybor-pre-narodnostne-mensiny-a-etnicke-skupiny/

Malloy, T. H. (2013), Minority issues in Europe: rights, concepts, policy, Berlin, Frank and Timme.