Prof. David Smith: Tam, kde máte veľké, mobilizované menšiny, nestačí sa oprieť len o individuálne práva

Profesor David Smith je vedúci katedry ruských a východoeurópskych štúdií Aleca Noveho a redaktor časopisu Europe-Asia Studies na Glasgowskej univerzite. Je autorom množstva publikácií o otázkach nacionalizmu, etnickej politiky a národnostných menšín (historických aj súčasných) v strednej a východnej Európe a v bývalom ZSSR a vo všetkých týchto oblastiach poskytuje vysokoškolskú a postgraduálnu výučbu a vedenie doktorandov.

Tento rozhovor viedla Svetluša Surová, senior výskumná pracovníčka Bratislava Policy Institute počas svojej krátkodobej vedeckej misie ENTAN na Glasgowskej univerzite v septembri 2021.

Úrad splnomocnenca pre národnostné menšiny v čase realizácie tohto rozhovoru spolupracoval so zástupcami národnostných menšín a odborníkmi na príprave zákona o národnostných menšinách. Myslíte si, že práva národnostných menšín by mal upravovať osobitný zákon?

Musíme byť opatrní, keď hovoríme o všeobecnom zákone o národnostných menšinách, pretože vždy je tu otázka, či je možné mať univerzálny prístup a či jeden rámec môže vyhovovať všetkým menšinám. Priznajme si, že potreby rôznych menšín sú veľmi odlišné. Ak si napríklad vezmeme model územnej autonómie, ten funguje veľmi dobre pre niektoré menšiny, ale pre iné funguje menej dobre. Myslím si, že skúsenosti z krajín ako Maďarsko a Srbsko by ukázali, že niektoré menšiny majú dostatok zdrojov a sú aj dostatočne organizované, aby mohli využívať výhody vytvorenia svojich menšinových rád alebo menšinovej samosprávy, zatiaľ čo menšie, menej organizované menšiny ťažšie využívajú tieto rámce.

Môžu osobitné práva menšín, ktoré zahŕňajú napríklad aj kolektívne práva, spochybniť základné princípy liberálnej demokracie, ktoré sú založené na právach jednotlivca, spravodlivosti a slobode?

Myslím si, že s kolektívnymi právami sa spája určitá konotácia, takže sa na ne často nazerá cez bezpečnostnú optiku ako na niečo, čo ohrozuje štát, ale nemusí to tak nevyhnutne byť. Ak existuje dopyt po tomto druhu uznania, potom je dôležité pokúsiť sa ho zabezpečiť. Vždy je tu však napätie medzi kolektívnymi a individuálnymi právami. Kolektívne uznanie nemôže porušovať individuálne práva a to je klasická dilema, ktorú musia tvorcovia politík riešiť. 

Pracovný materiál týkajúci sa problematiky participácie, ktorý pochádza z Úradu splnomocnenca vlády SR pre národnostné menšiny, navrhuje zriadenie samosprávnych orgánov. Aké by to mali byť?

Veľmi záleží na skutočných kompetenciách a právomociach týchto orgánov. Ak hovoríte o efektívnej participácii, predpokladá to efektívny hlas pri rozhodovaní buď tým, že budete mať právomoc rozhodovať v určitých oblastiach, alebo tým, že zabezpečíte, aby sa váš hlas bral do úvahy pri rozhodovaní inde. Najdôležitejšie je, aby tieto samosprávne orgány mali jasne vymedzené právomoci a funkcie.

Vo svojom výskume sa vo veľkej miere zameriavate na kultúrnu autonómiu. Čo znamená kultúrna autonómia?

Kultúrna autonómia je funkčná a je obmedzená na určité sféry. Územná autonómia znamená kontrolu nad hospodárstvom daného územia, kdežto kultúrna autonómia sa tradične obmedzuje na kultúru, vzdelávanie, rozvoj jazyka a všeobecnejšie kultúrne aktivity. To bolo pôvodné chápanie modelu, v ktorom máte samosprávu v oblasti kultúry pre každú skupinu, zatiaľ čo všetky funkcie štátu, ktoré sa týkajú všetkých občanov, by riešili územné orgány. Kultúrna autonómia sa snaží toto prepojenie medzi etnicitou a územím aspoň teoreticky prerušiť.

Povedali ste teoreticky a mňa teraz zaujímalo, ako je to s praxou na základe vášho výskumu. Aké sú prípadné problémy s kultúrnou autonómiou?

Veľmi záleží na kontexte a na tom, o akej menšine hovoríme. Nemôžete oddeliť kultúru od politiky, pretože slovo autonómia je samo o sebe, aj keď súvisí s kultúrou, politicky zaťažené. Kultúrna autonómia funguje, ak máte menšiny, ktoré sú inak dobre sociálno-ekonomicky a politicky integrované do spoločnosti. Pre ne je potom najvýznamnejšie rozvíjanie samostatnej kultúrnej identity. Pre iné skupiny, ktoré sú sociálne a ekonomicky marginalizované a diskriminované, je tu väčší súbor otázok, či kultúrna autonómia môže skutočne nahradiť iné opatrenia na riešenie týchto problémov.

Ľudia majú zvyčajne negatívne konotácie s pojmom autonómia…

To nie je na Slovensku ojedinelé. Pravdepodobne v dôsledku historických skúseností a predpokladov, keď ľudia uvažujú o autonómii, považujú ju výlučne za odrazový mostík k niečomu inému, k secesii alebo k rozvíjaniu iredentistických hnutí. To je veľmi úzke chápanie autonómie, a preto je to politicky, ale aj z bezpečnostného hľadiska taká citlivá otázka. Myslím si, že samospráva môže znamenať širšie chápanie; môže znamenať niečo menej ako autonómia v tom zmysle, že ľudia spájajú autonómiu so suverenitou.

Môžete nám uviesť príklady fungujúceho modelu kultúrnej autonómie?

Z výskumu, ktorý som robil, vyplýva, že napríklad rady nemeckej menšiny v Maďarsku fungujú veľmi dobre, a to preto, že nemecká komunita, nech už ju definujete akokoľvek, je vo všeobecnosti veľmi dobre integrovaná. Ich hlavným záujmom bolo oživiť nemecký jazyk, nemeckú kultúru, snažia sa o rozvoj škôl s nemeckým jazykom. Myslím si, že tento model funguje celkom dobre. Ak sa pozriete na rómsku menšinu, tak tá čelí takému širokému spektru problémov, že nemôžete očakávať, že kultúrna autonómia vyrieši všetky tieto problémy. A ak nemáte iné zodpovedajúce opatrenia, ktoré by umožnili účasť na prispôsobení sa diskriminácii, potom sa kultúra môže stať problémom, pretože napríklad len utužuje bariéru medzi ingroup a outgroup, takže veľmi záleží na tom, o akej skupine hovoríme.

Foto: autorka