Anna Shvachka pochádza z Ukrajiny, na Slovensku žije od roku 2014. Je riaditeľkou občianskeho združenia Ukrajincov Slovenska SME SPOLU. Venuje sa komunitnej organizácii, podpore ukrajinskej komunity a dlhodobej integrácii.

S Annou sa zhovárala Elena Gallo Kriglerová.

Ľudia z Ukrajiny sú jednou z najpočetnejších skupín cudzincov a cudziniek, ktorí na Slovensku žijú. Takmer 60 tisíc z nich bolo na Slovensku už pred vypuknutím celoplošnej vojny v Ukrajine. Ako sa im tu podľa vás žije?

Odpoveď nie je vôbec jednoduchá. Veľmi to závisí od toho, o akých ľuďoch hovoríme. Ľudia, ktorých poznám ja a s ktorými sa stretávam, sa majú na Slovensku dobre a chcú tu ostať. Určite je však medzi nami ešte taká dosť veľká skupina ľudí, ktorí prichádzajú na Slovensko iba na sezónnu prácu alebo iba na veľmi obmedzený čas. Títo ľudia sa nie vždy cítia byť súčasťou spoločnosti a nevidia tu svoju budúcnosť. Takže v tom prípade nemôžem povedať, že sa cítia zle, ale necítia pocit prináležania ku krajine, necítia pripútanie k tomu, čo sa na Slovensku deje. Ani my ostatní nemáme vždy pocit prináležania, ale určite viac ako oni. Už totiž vnímame, že toto je miesto, kde nielenže bývame teraz, ale budeme žiť aj naďalej.

V čom môže byť Slovensko pre ľudí z Ukrajiny príťažlivé?

Určite by som hneď ako prvé povedala, že Slovensko je veľmi bezpečné miesto pre život. Ako štát, ako územie. Veľmi bezpečne tu bývajú mamy s deťmi. Ja som ako mama dvoch detí videla a cítila veľký rozdiel nielen v porovnaní s Ukrajinou, ale aj s inými štátmi, v ktorých sme tiež bývali. A určite ten rozdiel bol vždy v prospech Slovenska. Nie je až tak veľa miest, kde dieťa môže samé chodiť do školy a cestovať verejnou dopravou. V tomto vidím veľmi veľkú výhodu bývania na Slovensku.

Aké sú ešte ďalšie pozitívne aspekty?

Môžem povedať, že sa mi páči to, ako staráte o prostredie okolo seba. Keď idete po ulici, tak tá ulica je čistá. Ak idete verejnou dopravou, tak v autobuse je čisto. Alebo ak sa pozriete na tie malé pozemky, ktoré majú ľudia okolo domov. Veľmi rada vidím, ako sa ľudia o to starajú sami. Rozumiem, že je to možno viac o takom svojom lokálnom svete, v ktorom býva nejaká rodina alebo malá komunita, ale práve toto sa mi veľmi páči. Veľmi sa mi páči, že môžem piť vodu z „vodoprovodu“.

Z vodovodu?

Áno, z vodovodu. Pracujú medzi nami kolegyne z Ukrajiny, ktoré prišli v roku 2022 a my sa im snažíme stále vysvetľovať, že je to úplne v poriadku, že je to bezpečné a voda je ešte aj veľmi chutná. My máme v sebe taký naučený pocit z Ukrajiny, že nikdy nemôžeš piť vodu z vodovodu.

Čo vás na Slovensku, povedzme, sklamalo?

Neviem, či je to zlé, práveže po tých rokoch to už vnímam skôr pozitívne. Ale život, ktorý ľudia bežne žijú, nie je taký dynamický ako u nás. A to sa týka všetkého. Aj práce, aj voľného času, aj vzdelávania od materskej školy po vysokoškolské vzdelávanie. My v Ukrajine bývame v stálom strese a nie je to problém nejakého temperamentu alebo nejakých ľudských charakteristík. Je to určite o sociálnom prostredí, ktoré vás núti, aby ste boli stále aktívni a stále niečo dosahovali.

Vraveli ste, že už to vidíte pozitívne. Aký ste mali z toho pocit na začiatku?

Ja som mala pocit, že ľudia sú takí viac spokojní. Čo je dobre. Ale bolo to divné, musela som si na to zvyknúť. Napríklad na to, že nie je dobré a slušné, keď poprosíte človeka o niečo a chcete to mať urobené napríklad zajtra.

Že ľudia potrebujú viac času.

Áno, tu vždy treba niečo dohadovať aspoň týždeň alebo dva dopredu. Aj týždeň je to už tak tesné. Čo je tiež dobré, lebo aj ja sa učím lepšie plánovať. U nás je veľmi bežné, že vám niekto zavolá o ôsmej, deviatej, desiatej večer a nie je to váš rodič, súrodenec, niekto blízky, ale kolega z práce.

A ešte jednu vec som si všimla, ale to môže byť spojené aj s jazykom. Že my nie sme takí zdvorilí ako vy. Ale nemyslím to tak, že my nechceme byť zdvorilí, alebo že sme drzí. Skôr to môže byť lingvistická záležitosť – niečo, čo je dané v štruktúre jazyka. Že ten náš jazyk funguje inak. My ideme hneď „k veci“. Rovno riešime, čo potrebujeme. My to neberieme ako niečo hrubé, ale na Slovensku to takto nemôžete robiť. Tu musíte najprv začať rozprávať o počasí, alebo o niečom inom a potom prísť k tomu, čo potrebujete.

Keď sme robili v minulosti výskum s cudzincami a cudzinkami zo západných krajín, tak hovorili, že Slováci sa vôbec neusmievajú. Ale keď som sa rozprávala s ľuďmi z Ukrajiny, tak hovorili, že ich prekvapilo, koľko sa Slováci usmievajú. Vy to ako vidíte?

Tak isto. Vy sa usmievate viac ako my. Fakt. To je pravda. Akurát tento víkend som sa stretla so Slovákmi a vraveli mi, že je to hrozné, že nie je vôbec vidieť u ľudí úsmev na tvári. A ja ho pritom vidím stále a všelikde. Myslím, že je to tým, že máte menej stresu ako ľudia v Ukrajine. Nenaháňate sa, máte plus mínus pokoj v zmysle, že viete, čo s vami bude ďalej.

Poďme sa teraz viac porozprávať o vás. Odkedy ste na Slovensku?

Ja som prišla v auguste v roku 2014 so svojou rodinou. Môj exmanžel tu mal prácu a my sme prišli s ním. Ja som sa narodila na Kryme a tam som aj študovala, veľa rokov som pracovala na Krymskej Univerzite. Veľkú časť svojho života som prežila tam doma, u seba, na Kryme. Keď som skončila ašpirantúru a získala titul PhD, tak som dostala ponuku pracovať v Kyjeve. Takže Kyjev bol druhé mesto, v ktorom som žila.

Aj tam ste pôsobili na univerzite?

Áno. Ja som tam pracovala na Ukrajinskej akadémii vied, na Univerzite práva. To fungovalo skôr ako výskumná inštitúcia, ale mala som aj študentov a pracovala som ako docentka, učila som teóriu a ústavné právo.

Keď ste prišli na Slovensko, stretávali ste sa s ľuďmi z ukrajinskej komunity?

To bolo veľmi zaujímavé. Na Slovensko sme prišli neskoro večer, môj exmanžel išiel ráno do práce a ja som išla s deťmi na ihrisko. To bolo prvé ráno nášho života na Slovensku. Deti sa začali hrať s inými deťmi a vedľa stála ich mama. A tá mi povedala „ahoj“ po ukrajinsky. A to bola Marína Kapustina. Ona bola tiež z Krymu, tiež tu bola s deťmi a bývala blízko nás. Takže prvý človek, ktorého som stretla a s ktorým som hovorila, bola pani z Krymu, ktorú som dovtedy nepoznala.

A ako to bolo neskôr?

Vojna na Ukrajine sa začala už situáciou na Kryme a veľmi priamo sa to týkalo aj mňa, mojich kolegov a priateľov na Kryme. Ja som bola počas svojho pôsobenia v Kyjeve priamo napojená na pomoc ľuďom, ktorí nechceli na Kryme ostať a presunuli sa do iných častí Ukrajiny. Vzniklo veľké dobrovoľnícke hnutie organizované Centrom občianskych slobôd. Pred dvoma rokmi jeho líderka Oleksandra Matviichuk získala Nobelovu cenu za mier. Ja som bola v tomto centre tiež aktívna. Ako právnička a ako dobrovoľníčka som sa podieľala na relokácii mojich kolegov z Krymu na Ukrajinu.

A to pokračovalo, keď ste prišli na Slovensko v roku 2014?

Keď som prišla na Slovensko, tak som hľadala dobrovoľníkov, ktorí aktívne robia niečo v prospech a na pomoc Ukrajine.

V auguste prišla na Slovensko prvá skupina zranených vojakov, lebo vtedy už bola aktívna bojová fáza na východe Ukrajiny. Zranení vojaci prichádzali do rôznych štátov, aj na Slovensko. Ministerstvo zahraničných vecí prijalo prvú skupinu, piatich zranených do slovenskej nemocnice. My sme sa o tom dozvedeli cez naše veľvyslanectvo a začali sme sa o nich starať. Takto vznikla naša organizácia Ukraine Slovakia SOS / SME SPOLU.

A čo sa zmenilo vo februári 2022?

Všetko sa zmenilo. Ja ani neviem, odkiaľ začať. Tá dobrovoľnícka práca sa stala mojou profesionálnou prácou. Ráno 24. februára som dostala prvé telefonáty. Keď ste si zadali do vyhľadávača „pomoc Ukrajine“, tak vám vyskočilo moje súkromné telefónne číslo. Môj telefón zvonil prvý týždeň bez prestávky aj v noci. Ľudia chceli niečo robiť a ponúkali pomoc.

Slováci alebo Ukrajinci?

Aj Ukrajinci, pretože som už vtedy poznala veľa miestnych Ukrajincov, ale aj veľa Slovákov. Naša organizácia SME SPOLU vtedy nemala ani kanceláriu. Jeden z prvých telefonátov bol od jedného pána, podnikateľa z Ukrajiny, ktorého sme vôbec nepoznali. Vravel, že vie, že nemáme kanceláriu a ponúkol nám svoju.

Na druhý deň tam prišli dobrovoľníci SME SPOLU a rôzne skupiny robili rôzne veci a brali na seba kopu práce. Fungovala horúca linka. Bolo veľa ľudí, ktorí iba odpovedali na telefonáty. Potom boli dobrovoľníci, ktorí odpovedali na e-maily a na správy v Messengeri. Iní zas robili databázy súvisiace s ubytovaním a s poskytovaním materiálnej a humanitárnej pomoci. Ďalšia dôležitá koordinačná práca sa týkala vozenia ľudí z hraníc do miest dočasného ubytovania, alebo k slovenským rodinám, ktoré boli ochotné ich prijať vo svojich domovoch. V prvých týždňoch sme koordinovali 76 áut, ktoré konštantne vozili ľudí z hraníc. Takže my sme fungovali ako taký štáb pomoci Ukrajine a Ukrajincom.

Čo ste ešte vtedy robili?

Dosť rýchlo vyrástla sieť zbierok, nie iba v Bratislave aj v iných regiónoch, v Banskej Bystrici, v rôznych mestách. Všetko si organizovali sami Ukrajinci, ale aj Slováci, či Rusi. My sme im poskytovali určitú logistiku, lebo v tom čase naša organizácia už mala dva veľké sklady. Ľudia robili malé zbierky a vozili ich k nám do skladu a my sme potom organizovali dopravu humanitárnej pomoci priamo na Ukrajinu.

Potom sme začali implementovať mnohé projekty už ako občianske združenie. To sa už týkalo pomoci ľuďom, ktorí prišli sem, na Slovensko. Úrad Nového mesta v Bratislave nám priviezol humanitárnu pomoc a hneď na druhý deň sa nám ozvali, že nám môžu ponúknuť priestor komunitného centra pre Ukrajinsko-slovenský dom. To už bola druhýkrát ponuka priestoru, ktorý sme sami nehľadali a dostali sme ho ako taký štedrý dar. Doteraz máme preto, že sme dostali ten priestor, možnosť realizovať aktivity pre ľudí, ktorí tu žijú. Vďaka tomu sme mohli začať písať projekty a úspešne získavať granty.

Čiže vy ste mali zrazu zázemie, mali ste kde sedieť a mohli ste začať pomáhať ľuďom tu a rozvíjať svoje aktivity.

My sme vlastne začínali bez projektov. K nám prichádzali ženy z Ukrajiny, ktoré povedali, že sú psychologičky, učiteľky alebo trénerky a môžu v týchto témach pomáhať. Čiže náš program začal úplne dobrovoľnícky bez finančnej podpory. A začali k nám prichádzať rôzni donori a videli naše programy, ktoré robíme, videli na vlastné oči, ako to funguje a začal fungovať až taký trh s ponukami (smiech). Niekto povedal, že „ja by som chcel toto podporiť“ a my sme povedali, „prepáčte, toto už je zarezervované, ale máme pre vás toto“. Takže v rokoch 2022 a 2023 sme dostali veľa, veľmi veľa ponúk.

Čomu ste sa prioritne venovali vy?

Ja som sa venovala vlastne najmä komunikácii s donormi. Veľmi sme vyrástli ako tím. V roku 2022 sme mali 45 ľudí na pracovnom pomere, teraz je to 23. Ale s mnohými ďalšími spolupracujeme stále. Všetky projekty sme zrealizovali dobre. Ale ak by sme mali rásť tak, ako sme rástli v roku 2022, bolo by to už veľmi náročné na manažovanie. Preto sme ten rast v roku 2023 utlmili.

Prvý rok bol určite veľmi ťažký, lebo v tíme SME SPOLU sme sa všetci museli učiť smernice, procesy. A my sme tu všetci cudzinci a cudzinky. Ak aj má niekto skúsenosť s účtovníctvom alebo projektmi z Ukrajiny, zďaleka to neznamená, že to vie robiť aj na Slovensku.

Aké sú vaše ďalšie plány?

Teraz sa snažíme nejakým spôsobom všetko udržať. Lebo tá vlna pomoci, ktorá bola na začiatku, už nie je. Nejde len o financie, ale aj o to, že naše aktivity sa musia modifikovať. Aby efektivita pomoci zostala na vysokej úrovni, ale aby sme nerobili niečo, čo už ľudia nepotrebujú. Stále prichádzajú noví ľudia, ktorí potrebujú akútnu podporu, pre nich je všetko nové. Ale musíme aj strategicky uvažovať smerom k téme dlhodobej integrácie ľudí, čo tu žijú.

Na Slovensku sa často hovorí, že ľuďom z Ukrajiny treba pomáhať. Ale vy na svojom príklade ukazujete, ako je samotná ukrajinská komunita aktívna. Prečo je to podľa vás dôležité?

Význam je v tom, že my sme takí istí aktéri ako miestna slovenská komunita. Ja vidím veľmi veľký potenciál v Ukrajincoch, ktorí sem prišli. Sú to vysoko kvalifikovaní ľudia. Oni môžu byť veľmi aktívni v rôznych oblastiach. Majú náladu aj potrebu to robiť. Len nie vždy sme boli takto vnímaní.

Kto vás takto nevnímal?

Napríklad aj donori. Lebo my stále máme takú nálepku, že sme organizácia vedená utečencami, čo môže byť aj pravda, lebo medzi nami je veľa ľudí, ktorí prišli po roku 2022. Ale je v tom trochu taký paternalistický prístup, že sme niekto, kto pracuje v teréne, niekto, kto môže rozdávať cukor alebo neviem cukríky, ale napríklad nebude určite písať nejaké politiky alebo rozmýšľať, ako presadzovať záujmy našich ľudí napríklad na úrovni štátu.

Myslím, že tým, čo teraz robíme, fungujeme ako tí, ktorí sú prínosom spoločnosti. My prinášame prospech nielen ľuďom z Ukrajiny, ale aj celému Slovensku.

V čom je to dôležité pre Slovensko? V čom je to dôležité, aby aj ľudia z Ukrajiny takto prispievali?

Myslím, že robíme veci, ktoré vedú k začleneniu do spoločnosti a tým predchádzame situáciám, ktoré by v dlhodobom horizonte nastali, ak by sme neboli integrovaní. Nechceme byť marginalizovaní. Nechceme byť vnímaní ako niekto, kto je chudobný a hlúpy a nevie nič iné, len čakať na pomoc. Lebo to nie je pravda.

Vieme prispievať aj k rozvoju Slovenska. Medzi nami je veľa ľudí, ktorí môžu pracovať na kvalifikovaných pozíciách, čo je vždy dobré pre štát, lebo my budeme platiť dane, budeme výskumníkmi, učiteľmi.

Akurát teraz chodím na kurz slovenčiny na Univerzite Komenského. Tam sa stretávam so skupinou pedagogických pracovníkov z Ukrajiny a naša prvá úloha v slovenčine bola povedať svoj príbeh. Mnohé a mnohí z nich prišli len pred rokom, alebo sú tu dokonca menej ako rok a už teraz pracujú napríklad ako špeciálne pedagogičky v škôlkach s deťmi so špeciálnymi zdravotnými potrebami. Niekedy nemajú uznanú kvalifikáciu, lebo nehovoria dobre po slovensky a tak často pracujú ako upratovačky. Ale vzdelávajú sa, aby mohli túto situáciu zmeniť. Ukrajinci a Ukrajinky chcú byť užitoční.

V októbri plánujete zorganizovať už druhé Fórum ukrajinských organizácií. Takže vy spolu navzájom komunikujete a podporujete sa?

Sieťovanie v rámci ukrajinskej komunity existovalo už pred rokom 2022. Potom sa zintenzívnilo, lebo ľudia, ktorí prichádzali, začali byť aktívni v regiónoch, kde žijú. A zaujímajú sa o to, ako to funguje v iných regiónoch, ako rôzne problémy a situácie riešia iné organizácie alebo komunity.

My sa im vždy snažíme pomôcť, keď vieme. Minimálne v Bratislave je už veľmi veľa ukrajinských iniciatív. Teraz sa organizoval napríklad futbalový turnaj, ktorý organizuje Rada ukrajinskej mládeže na Slovensku, ale my sme im napríklad poskytli mikrofóny, lebo ich máme.

Čiže si pomáhate navzájom.

Áno, toto viackrát funguje veľmi rýchlo a po ukrajinsky, teda že napríklad zavolajú o desiatej večer a potrebujú niečo na zajtra. To je tá ukrajinská dynamika, ale medzi nami to je okej.

Nemáte v pláne urobiť nejakú strešnú organizáciu?

Na to by malo slúžiť to spomínané Fórum ukrajinských občianskych združení a iniciatív na Slovensku. Vidím veľký potenciál v tom vzájomnom stretávaní sa a vzájomnej podpore. Napríklad po minuloročnom fóre sa mnohé organizácie spoznali, nadviazali partnerstvá v regiónoch a začali robiť aj spoločné aktivity vďaka regionálnej blízkosti.

My sa v súčasnosti nevnímame ako strešná organizácia celej ukrajinskej komunity. Také niečo by podľa nás malo byť iniciované reprezentantmi celej ukrajinskej komunity. A už prichádzajú také požiadavky. Určite by sme vedeli poukazovať na potreby komunity, advokovať za záujmy ľudí z Ukrajiny, ktorí tu žijú. A to aj teraz robíme v rámci rôznych pracovných skupín, ktoré sa zaoberajú integráciou a ochranou týchto ľudí.

Koľko takých organizácií približne existuje?

Nedá sa to úplne povedať, pretože niektoré sú aj neformálne iniciatívy. V našom prípade napríklad organizácia vznikla v roku 2015, ale už od roku 2014 sme spolu fungovali ako skupina ľudí, ktorá venovala svoj čas spoločnému cieľu. Ak hovoríme o takýchto organizáciách, určite je ich aspoň tridsať. Tridsať ukrajinských samo-organizovaných skupín, z ktorých niektoré si už vytvorili formálne občianske združenia.

Čo by malo Slovensko robiť, aby tu ľudia z Ukrajiny chceli zostať? Rozumiem tomu, že sa niektorí chcú vrátiť, keď skončí vojna, ale tí, ktorí by tu chceli potenciálne ostať, čo by ich k tomu motivovalo?

Možno to bude veľmi patetické. Bežní ľudia nás v roku 2022 vnímali veľmi pozitívne. Ale teraz vidím, že to vnímanie ľudí z Ukrajiny nejde dobrým smerom.

Myslíte vnímanie bežných ľudí alebo politikov?

Teraz myslím politikov. Ak hovoríme o politikoch, nám by najviac vyhovovalo, keby na nás zabudli. Keby nepoužívali tému Ukrajincov na Slovensku vo svojich politických rétorikách, lebo tie vyjadrenia sú neprimerané a nikomu to nepomáha. Možno im samým to pomáha, ale okrem toho nikto z takýchto rečí nemôže mať úžitok, ani Slováci. Nám by najviac pomohlo rovnocenné vnímanie. Aby nás ľudia vnímali ako takých istých ako seba. Na takej bežnej úrovni. Niekedy cítim napríklad od svojich detí v škole, že im niekto povedal, že nechce mať nič spoločné s ľuďmi z Ukrajiny. Nie je to príliš časté, aspoň tu v Bratislave nie, ale určité signály sa dostávajú aj k nám. My sme aktívni, veľa komunikujeme, nie sme nejaká reprezentatívna vzorka. Ale určite sú tu ľudia, ktorí len teraz prišli, cítia sa stratení, majú strach, pre nich je to určite náročné. A pre nich je veľmi dôležité, aby dostali priestor, aby tu našli sami seba.

Foto: archív Anny Shvachky

Tento text vznikol v rámci projektu HLAS PRE VŠETKÝCH – tréningový modul pre samosprávy na rozvoj participácie zraniteľných skupín, ktorý je spolufinancovaný Európskou úniou.