To, že je niekto Maďar, nie je hodnota naviac, pre ktorú si zaslúži môj politický hlas, hovorí aktivista Tamás Pataki

Keď som bola malá, na kúpalisku v Dunajskej Strede sa skôr či neskôr vytvorili dva detské odboje. Jedni kričali buta tót, druhí buta magyar. Nikdy som nevedela, do ktorej skupiny patrím ja. Slovenskí kamaráti netušili, že jedna, a naozaj veľká časť mojej rodiny je maďarská. Rodičia boli dávno rozvedení, s mamou som žila v takmer čisto slovensky hovoriacom prostredí. Každý druhý alebo tretí víkend som sa ocitala v maďarskom svete a nie vždy som všetkému rozumela. Niekedy nechceli, aby som niečomu rozumela. No vtedy akoby just – ovládame všetky jazyky sveta.

Maďarský svet mojej rodiny bol pre mňa vždy bezpečným miestom, hoci ho z mnohých dôvodov len málo poznám. Stretnutie s Tamásom, s ktorým som urobila tento rozhovor, vo mne prebudil potrebu po poznaní toho druhého odboja. Toho, čo v našej krajine ťahá za kratší menšinový koniec.

Rozprávali sme sa o jeho identite a pôvode, o jeho občianskej angažovanosti, o politických preferenciách slovenských Maďarov či o tom, v čom na Slovensku v prístupe  k menšinám, vrátane tej maďarskej, zlyhávame.

Želám vám prínosné čítanie.

Aké sú tvoje korene, Tamás?

Tu u nás v Karpatskej kotline nie sú, ako by som to povedal, aby to nevyznelo zle – čistí Maďari alebo čistí Slováci. Za tých viac ako tisíc rokov odkedy tu spolu žijeme, sme sa veľmi premiešali s mnohými národmi, kmeňmi, etnikami, migrantmi a podobne.  

Aj moja rodina je taká – pomiešaná. Pochádzam z Nesvad, malého mestečka v Komárňanskom okrese. Je to približne desať kilometrov od Nových Zámkov, kde som vyrástol. Môj starý otec z otcovej strany sa ale narodil v Kiskőrösi. Poviem ti jeden fun fact – práve odtiaľ pochádzal Sándor Petőfi.

Snáď najznámejší maďarský básnik.

Áno. Aj jeho korene dokazujú, že nič nie je čisto slovenské alebo čisto maďarské. Petőfi mal otca Srba a matku Slovenku. Pôvodne sa volal Alexander, teda Sándor, Petrovič.

A stal sa z neho maďarský básnik. Tvoj starý otec bol teda pôvodom Slovák?

Jeho predkovia boli naisto Slováci. V 19. storočí sa prisťahovali do oblasti dnešného Kiskőrösu. Prišli tam za prácou. Zdá sa mi, že pôvodne znelo meno mojej rodiny inak – Paulík. Zmenili si ho počas jednej z vĺn maďarizácie, keď sa Maďari snažili asimilovať menšie národy. Z Paulíka sa stal Pataki. Len zdôrazňujem, že to bol jeden z prejavov nacionalizmu, ktorý sa v 19. storočí rozmohol po celej Európe.

Maďarské meno teda potrebovali, aby sa im v Uhorsku žilo ľahšie?

Ak sa chceli dobre vyučiť a dostať o tom aj doklad, bolo výhodnejšie mať maďarské meno. Môj starý otec bol treťou generáciou tejto rodiny emigrantov, bol Pataki. Myslím si, že sa cítil ako Maďar. Do konca života sa nenaučil dobre po slovensky, no slovenčinu stále ovládal lepšie ako stará mama, ktorá sa narodila vo vtedy československých Nesvadoch. (smiech) V podstate to bola maďarská dedina. Dnes už majú Nesvady status mesta.  

Ako sa potom Patakiovci dostali naspäť na slovenské územie, keď v Kiskőrösi žili už po niekoľko generácií?

Po druhej svetovej vojne boli súčasťou masového presídľovania Maďarov do Maďarska a Slovákov na Slovensko. Dedko prišiel do Nesvad ako mladý chalan. Ak sa nemýlim, dostal aj pôdu s domom. Ale nie v najlepšom stave, lebo nechcel vstúpiť do komunistickej strany. Jeho bratranec dostal lepšiu príležitosť rovno v Čechách – ten komunistov podporoval. Potom starý otec stretol babku. Boli to Györeovci – viacgeneračná pôvodná nesvadská maďarská rodina. Oboch starých rodičov som mal veľmi rád, najmä dedka. Bolo to človek s otvorenou mysľou. Miloval futbal. Na majstrovstvách vždy fandil Maďarom aj Slovákom, nikdy nie len jednému z ich reprezentačných tímov. A to nie je samozrejmosť.

A čo starí rodičia z maminej strany? Aspoň v krátkosti.

Z matkinej strany bol starý otec Brányik a stará mama Brezánszky. Rodina starého otca pochádzala z Veľkých Loviec. Také krásne slovenské meno mali, ale rozprávali najmä po maďarsky.

Ty si teda vyrastal v čisto maďarsky hovoriacom prostredí, však?

Dlho som okolo seba počul len maďarčinu. V Nesvadoch a potom aj v Nových Zámkoch. Tam sme sa presťahovali, keď som mal tri roky. Rodičia ma dali do slovenskej materskej školy, aby som sa začal učiť štátny jazyk. Dva týždne som tam vraj každý deň plakal a kričal – nem akarok szlovák óvodába járni! Nechcel som chodiť do slovenskej škôlky. Z toho, že som preplakal celé dni, som dostal horúčku. Tri roky som slovenčinu vôbec nepočul a bolo mi to cudzie, mal som z toho traumu. Preradili ma teda do maďarskej škôlky. Bol to môj prvý konflikt so slovenčinou.

Kedy prišli ďalšie konflikty?

Ako malé deti sme sa hrávali v pieskovisku. Aj tam sa viedli vojny Slovákov proti Maďarom, Maďarov proti Slovákom. Odkiaľ sa to tie deti naučili? Asi z domu. Raz, keď sme sa pod panelákom hrali vonku na ihrisku, prišiel ku mne taký väčší chlapec – mohol mať dvanásť rokov. Najprv mi nadával za to, že hovorím po maďarsky, potom ma udrel do nosa. Začala mi z neho tiecť krv a ja som sa rozplakal. Živo si pamätám, že to prekvapilo aj jeho a zľakol sa. Nikomu som to však doma nepovedal. Hoci keď nad tým teraz premýšľam, možno som to riešiť mal.

Rozumel si tomu, prečo sa to deje?

Rozumel som tomu, že to nie je len preto, že nehovorím dobre po slovensky, ale jednoducho preto, že som Maďar. Posielali ma za Dunaj, pľuli na mňa a na mojich kamarátov. Na Slovensku po slovensky! – kričali.  Dnes si to vysvetľujem traumami. Každý máme svoje individuálne traumy, ale aj tie kolektívne. V Strednej Európe vidieť silnú tendenciu ignorovania týchto trám a vysporiadania sa s nimi. Slovensko-maďarské vzťahy do tejto kategórie určite patria. Myslím si, že mnohí Slováci cítili k Maďarom nenávisť bez toho, aby im niekto z nich niekedy naozaj ublížil. Podľa mňa tieto traumy dodnes nemáme vyriešené. Stačí spomenúť maďarizáciu, Trianon alebo Benešove dekréty a Felvidék. Obe strany to v podvedomí stále bolí.

Dúfam, že sa ti so slovenčinou a s detstvom v našej spoločnej krajine spája aj niečo pozitívne.

Samozrejme. Rodičia ma v lete posielali na dva či tri týždne k slovenským príbuzným, aby som sa zlepšoval v jazyku. Spoznal som vďaka tomu Súľov, Smižany,  Slovenský raj aj Svit. Vo Svite som dokonca zažil vôbec prvý bozk. Volala sa Lenka a veľmi sa jej páčila moja maďarčina. (smiech)

Keď sme sa prvýkrát stretli na konferencii Kompromisszum, spomínal si, že máš dodnes zlý pocit z používania slovenčiny na miestach, kde sa možno necítiš bezpečne alebo sú okolo teba ľudia, ktorých nevieš prečítať.

Veľa maďarsky hovoriacich ľudí sa takto sebacenzuruje. Hanbia sa hovoriť po slovensky, lebo majú prízvuk alebo zlé skloňovanie. Keď idem do obchodu, napríklad tu u nás v Nových Zámkoch, vždy sa pozdravím dvojjazyčne. Jó napot, dobrý deň. Oficiálne tu síce žije 21-percentná maďarská populácia, ale po maďarsky tu hovorí oveľa viac ľudí. Používame slovensko-maďarské kombinácie a skladby viet. Je to krásne a rozmanité. Jazyk sa vyvíja, je to živý organizmus. Keď som počul o úpravách jazykového zákona z dielne ministerky Šimkovičovej, pomyslel som si, že by nám to celé zničila. Už dnešná podoba jazykového zákona je pre mnohé menšinové jazyky diskriminačná, jeho nová podoba by bola drastická, tragická.

Inak, niektorí slovenskí Maďari sa hanbia hovoriť po maďarsky aj preto, aký obraz o Maďaroch vytvára Viktor Orbán a jeho politika alebo Magyar Szövetség, teda Maďarská aliancia.  

Ako to myslíš?

Nedokážu sa stotožniť s ich naratívom alebo s tým, že sa v prezidentských voľbách postavili za Pellegriniho. Alebo odmietajú priateľstvo Fica a Orbána a ich politiku. Sú tu aj občania, ktorí rozumejú po maďarsky, ale roky tento jazyk nepoužívajú. V zmiešaných rodinách je často potrebné vynaložiť extra energiu, aby bolo dieťa dvojjazyčné. Týchto ľudí často niektoré kruhy Maďarov odcudzujú určitými, ako by som to povedal, odmaďarčujúcimi označeniami – janičiari alebo Slováci hovoriaci po maďarsky.

Hovoril si si niekedy, že by bolo jednoduchšie splynúť so slovenskou väčšinou?

Cítim sa byť Maďarom, tak som to uviedol aj pri sčítaní obyvateľstva. Doma tiež hovoríme po maďarsky, aj s deťmi. Určite by som chcel lepšie hovoriť našim štátnym jazykom. Každodenné aktívne používanie slovenského jazyka veľmi pomáha. Je to veľmi dôležité – kvôli integrácií, kvôli práci. Mám šťastie, že mám takú prácu, akú mám. Robím pre jednu českú firmu, ale pre maďarský trh.

Naši mladí ľudia, ktorí z rôznych dôvodov nehovoria dobre po slovensky, majú väčšinou len dve možnosti – zostať tu a prijať prácu pod úroveň ich vzdelania alebo predstáv o živote, alebo odísť do Maďarska. V jednej maďarskej dedine neďaleko Galanty žije môj dobrý kamarát, ktorý mal z používania slovenčiny také úzkosti, že preto vyhľadal psychológa. Nájsť maďarsky hovoriaceho terapeuta alebo terapeutku tiež nie je zrovna ľahké.

Keď si predstavím, aké je dnes ťažké nájsť psychologickú pomoc ako členka väčšiny, aké náročné to musí byť pre ľudí s menšinovým pôvodom, ktorí by sa chceli na terapii rozprávať vo svojom rodnom jazyku.

Neviem, aké sú celkové čísla na Slovensku, tu v Nových Zámkoch máme takých psychológov asi päť alebo šesť. Ani pre všetkých z nich nie je maďarčina prvým jazykom, ale rozumejú jej. Moja terapeutka je Slovenka, ale má v rodine Maďarov podobne ako ty. Ak mi vypadne nejaké slovíčko v slovenčine, vie mi s ním pomôcť. Občas sa rozprávame aj po anglicky. Je zaujímavé, že niektoré slová mi napadnú skôr v angličtine ako v slovenčine.

Mám taký pocit, oprav ma, ak sa mýlim, že ťa tvoja menšinová identita a nie vždy príjemné skúsenosti priviedli k tomu, aby si sa občiansky angažoval. Výsledkom tej angažovanosti je občianske združenie Kompromisszum, ktoré si založil so svojimi priateľmi.

Áno aj nie. Dnes je našim cieľom prepájať rôzne menšiny s väčšinovou spoločnosťou, ale pôvodný zámer, prečo Kompromisszum v roku 2021 vzniklo, bol iný. Bola to reakcia na stupňujúce sa agresívne správanie Orbánovho Maďarska voči utečencom, LGBTI ľudom a iným menšinám, voči xenofóbnemu naratívu, ktorý sa z Maďarska prostredníctvom vládnych médií šíri aj sem k nám. Robia to sofistikovane, napríklad aj na športových televíznych kanáloch. Aj k tým, čo ich nezaujíma spravodajstvo, ale pozerajú napríklad len maďarský futbal, vysielajú prostredníctvom egy percre hírek, čo je niečo ako správy za minútku, skreslené informácie na témy Soroš, utečenci, vojna, Brusel, LGBTI. Samá propaganda, ktorá sa na tých ľudí nalepí aj počas prestávky medzi polčasmi.

Na Slovensku to spôsobuje veľké vnútorné boje v rámci našej menšiny. My v Kompromissze si myslíme, že ako menšina by sme mali byť oveľa empatickejší a tolerantnejší k iným menšinám. Veď aj medzi Maďarmi sú kvír ľudia či Rómovia, prečo by sme mali ísť proti vlastným? Rozšírenie menšinových práv je nakoniec výhodné pre celú spoločnosť.

Ako sa aktivity vášho občianskeho združenia vyvíjali v čase?

V organizácii sme dnes najaktívnejší asi šiesti alebo siedmi, mení sa to. Najskôr sme o tom, čo sa deje, písali veľa vysvetľujúcich článkov, neskôr sme začali robiť diskusie. Pozývali nás aj na Gombaszögi Nyári Tábor – Gombasecký letný tábor, čo je najväčší maďarský festival na Slovensku. Posledné tri roky sme dokonca jeho spoluorganizátormi. Ďalší fun fact je, že tento festival sa prvýkrát konal v roku 1928 ešte v Československu a pri živote sa v rôznych podobách udržal až dodnes, prežil aj socializmus. Maďarov podľa mňa vždy spájali viac jazyk a kultúra ako politický postoj, možno aj preto sa to podarilo. Uvidíme dokedy, lebo Maďarov na Slovensku ubúda.

Predpokladám, že medzi mladými ľuďmi, ktorí opúšťajú Slovensko a už sa nevracajú, sú aj tí s maďarskou národnosťou. 

Áno, množstvo mladých slovenských Maďarov a Maďariek odchádza žiť do Maďarska. Naša menšina sa postupne zmenšuje. Ľudia s maďarskou národnosťou, ktorí žijú v krajinách bývalého územia Uhorska, vrátane Slovenska, sú v Maďarsku náborovou pracovnou silou, ktorá navyše ovláda miestny jazyk. Netreba ich integrovať. A to v Maďarsku nemajú lepšie pracovné podmienky, ani lepšie platy, ale na ulici môžu títo ľudia slobodne a bez hanby používať svoj rodný maďarský jazyk. Dnes žije na Slovensku o skoro 150 tisíc ľudí s maďarskou národnosťou menej ako v 90. rokoch. Vyplýva to z porovnaní sčítania obyvateľstva.

Nepoznám politické preferencie maďarskej menšiny, za tie roky pozorujem len zmeny v preferenciách mojej maďarskej časti rodiny. Ešte z tínedžerských čias si pamätám, že sa v rodine volili maďarské strany už len z princípu, z prináležitosti k menšine. To sa však pred pár rokmi zmenilo. Minimálne v posledných dvoch parlamentných voľbách prevýšili menšinovú príslušnosť hodnoty demokracie a slobody. Pozoruješ takéto správanie aj u zvyšku maďarskej menšiny?

Ja nie som len Maďar, preto som v parlamentných voľbách Maďarov nevolil. Aj pre mňa sú dôležité hodnoty ako sloboda, demokracia a ochrana prírody. To, že je niekto Maďar, nie je hodnota naviac, pre ktorú si zaslúži automaticky môj politický hlas. Nie všetci však takto uvažujú. Zo štatistík vychádza, že každý desiaty Maďar na Slovensku volil v posledných parlamentných voľbách Fica. Na tom vidieť, aký vplyv má na slovenských Maďarov propaganda orbánovských médií, v ktorých dostal Fico veľký mediálny priestor. Majú rovnaký naratív, jedna k jednej. Zaujímavé je, že im Maďari a Maďarky stále dávajú svoje hlasy aj napriek tomu, čo všetko Fico a jeho ľudia urobili proti maďarskej menšine. Len si spomeňme na zákon o dvojitom občianstve, na jazykový zákon, na prípad Hedvigy Malinovej. Vyzerá to tak, že aj Maďari majú krátku pamäť.

No aby som sa vrátil k posledným voľbám, šesť percent Maďarov volilo Progresívne Slovensko, Maďarskú alianciu zas 4,38 percenta. Zvyšok hádzal svoje hlasy rôznym stranám, maďarským aj slovenským. Niektorí Maďari však majú právom problém dať svoj hlas niektorým liberálnejším politikom.

Ako to myslíš?

Napríklad bývalý minister zahraničných vecí Rastislav Káčer nedávno na proteste Slovensko je Európa vo svojom príhovore v Bratislave hovoril o tom, že Slovensko má byť podľa Fica orbánovská felvidécka provincia. Mnohým slovenským Maďarom takéto vyjadrenia ubližujú, našej menšine ako takej to ubližuje. Stigmatizuje nás to.

Podobne neprimerané vyjadrenia mal na adresu Maďarov Ivan Korčok keď odkazoval, že Slovensko nie je Felvidék. Tento výraz je sám o sebe problematický, veľa ľudí jeho viacerým významom nerozumie, ale primárne sa im spája s niečím protislovenským a negatívnym, čo len prispieva a zhoršuje vzťahy medzi nami tu na Slovensku. Aj napriek tomu som ho volil za prezidenta, pretože bola v tom momente pre mňa dôležitejšia ochrana právneho štátu než to, že Korčok nechce pochopiť, prečo majú slovenskí Maďari problém s jeho výrokom. Nikdy nepriznal svoje argumentačné chyby  alebo necitlivosť. Ani v rozhovore pre Napunk, maďarské vydanie Denníka N, keď s ním o tom redaktor viedol debatu. Nuž, nemôže byť každý politik ako Čaputová.  

V čom podľa teba väčšinová slovenská spoločnosť v prístupe k menšinám stále zlyháva?

Už len to, že Ústava Slovenskej republiky začína slovami – My, národ slovenský – je problém. To nie je k tomu širokému spektru národnostných menšín, ktoré tu žijú, ani rodovo neutrálne, ani inkluzívne. Už súčasný platný jazykový zákon je voči menšinám diskriminačný. Musím povedať, že šikanuje najmä maďarsky hovoriace obyvateľstvo, napríklad za používanie názvov obcí v dvojjazyčnej forme a podobne. Ak chceme mať za každú cenu jazykový zákon, mal by podporovať používanie menšinových jazykov. To predsa slúži aj záujmom krajiny. Je dôležité, aby sa tu každý cítil ako doma a mohol používať svoj materinský jazyk.

Bolo by skvelé, keby na úradoch existovali také stránkové hodiny, ktoré by boli vyslovene menšinové – aby si títo ľudia mohli dopredu komfortne naplánovať, kedy si pôjdu vybaviť svoje doklady alebo iné náležitosti. Aby sa nemuseli báť, že na nich niekto začne kričať, keď nebudú hovoriť po slovensky. Ďalšia vec je language shaming. Chcel by som, aby sa stávalo častejšie, že Slováci ocenia snahu ľudí z menšín hovoriť po slovensky, že sa im za to nebudú posmievať alebo ich za to kritizovať. Dostupnejšie intenzívne jazykové kurzy, nielen pre deti, by určite pomohli tiež. Štát si nemôže vyberať medzi menšinami a ostatnými členmi a členkami spoločnosti, musí byť inkluzívny pre každého.

O čo sa teraz v združení pokúšate vy?

Ako už som spomínal, my v Kompromissze veľmi citlivo vnímame to, ako sa na Slovensku aj v Maďarsku pristupuje k menšinám všeobecne. Pokúšame sa teda, napríklad prostredníctvom konferencií Minorities to minorities, kde sme sa prvýkrát stretli, budovať medzi menšinovými organizáciami neformálne spojenia. Aby sme boli silnejší a hlasnejší. Teraz sa snažíme vybudovať niečo ako neformálne komunitné fórum pre tieto menšinové zoskupenia, aby sme mohli pravidelne o tom, čo sa v oblasti práv menšín deje, naďalej organizovane diskutovať. Zaregistrovať sa ešte stále dá na našej stranke Kompromissza.

Okrem toho osobne pomáham v Nových Zámkoch organizovať apolitické zhromaždenia občianskej platformy Nie v našom meste. Myslím si, že aj vďaka mne bolo za posledný rok na týchto tribúnach najviac maďarských rečníkov. V piatok 24. januára budem na tribúne rečniť aj ja, dvojjazyčne. Príde aj Grigorij Mesežnikov, takže sa musím snažiť. (smiech)

Držme si palce, Tamás. Ďakujem ti, köszi!

Foto: Tamás Pataki, Kompromisszum

Tento text vznikol v rámci projektu HLAS PRE VŠETKÝCH – tréningový modul pre samosprávy na rozvoj participácie zraniteľných skupín, ktorý je spolufinancovaný Európskou úniou.