Uznanie vietnamskej menšiny pomohlo spojiť našu komunitu, hovorí Kvet Nguyen

Rozhovor s Kvet Nguyen viedla Elena Gallo Kriglerová.

Kvet Nguyen je vizuálna umelkyňa s vietnamskými koreňmi. Prostredníctvom svojej tvorby skúma otázky identity, inakosti a spolužitia menšín s majoritou. Je aktívna v presadzovaní ľudských práv, podieľala sa aj na aktivitách vedúcich k uznaniu vietnamskej komunity za národnostnú menšinu. Siedmeho júna 2024 prešiel rok od spomínaného uznania vietnamskej komunity za jednu zo 14 národnostných menšín na Slovensku. Pri tejto príležitosti sme s Kvet urobili rozhovor – o identitách, potrebe spolužitia aj o dôležitosti uznania menšín v spoločnosti.

Z výskumov, ktoré sme v CVEK-u realizovali, vyplýva, že takmer 80 % ľudí si myslí, že Slovensko je krajinou Slovákov a tak by to malo ostať. Čo si o tom myslíš ty?

Akoby táto skupina ľudí zabúdala, že tu existujú aj iné kultúry. Neviem, či je to tým, že sa nachádzame vo svete sociálnych médií, kde je práve takýto naratív často pretláčaný, kde ľudia počúvajú iba jednu stranu. Mám pocit, že je to dosť kritické číslo, no zároveň sa to snažím vždy akoby pochopiť. Aj preto pracujem v rámci svojho doktorandského štúdia na umeleckom výskume o vzťahu Slovenska k minoritám.

Je podľa teba Slovensko rozmanitá krajina?

Som z južného Slovenska, takže tam som bola v kontakte s maďarskou, ale aj rómskou menšinou. Pre mňa bolo prirodzené vyrastať v multilingválnom prostredí. Vyrastala som na hranici s inou krajinou, takže to bolo intenzívnejšie. Myslím si, že Slovensko je naozaj rozmanitá krajina a máme tu naozaj veľmi veľa kultúr. Keď sme prvýkrát usporadúvali v roku 2022 festival Deň Vietnamu v Bratislave, stretávala som sa s prekvapivou reakciou od ľudí – neverili, koľko ľudí vietnamského pôvodu tu žije.  Na festival prišli členovia a členky z našej komunity z východného aj zo stredného Slovenska. Pravdepodobne prvýkrát boli ako taká veľká skupina na jednom mieste.

O čom to svedčí, že boli ľudia takí prekvapení?

Myslím si, že veľa komunít sa môže skrývať alebo má potrebu žiť v neviditeľnej časti, alebo na okraji spoločnosti. Napríklad nedávno som bola na pochode za Palestínu –  objavilo sa tam veľa rôznych komunít a ľudí, ktorých som inokedy nikde nevidela. Niektorí sa možno báli vyjsť na ulicu, pretože vyzerajú inak alebo majú iný názor. Bolo krásne vidieť, ako im pocit spolupatričnosti a solidarity dodal odvahu, aby prišli a vyjadrili svoj potlačený hlas.

Často sa dnes hovorí, že kultúra by mala byť slovenská a žiadna iná. Čo by to krajine prinieslo?

Ak by táto rétorika nebola postavená tak radikálne, podľa mňa by bolo veľmi zaujímavé skúmať slovenskú kultúru. Napríklad sa môžeme baviť o  rôznych motívoch, ktoré sa nachádzajú na folklórnom odeve. Ja som sa o tomto nikdy neučila, neučila som sa rovnako ani o americko-vietnamskej vojne. Súčasný naratív, ktorý o kultúre nastavila vládna koalícia, je v podstate iba nejaká floskula, ktorá má znieť populárne, ale vlastne je tak vágna, že nič neobsahuje.

Môže byť kultúra slovenských Vietnamcov vnímaná aj ako slovenská kultúra?

Budem hovoriť cez vlastnú skúsenosť vizuálnej umelkyne. Keď svoje diela vystavujem v zahraničí, definujem sa ako slovensko-vietnamská umelkyňa. Myslím si, že moja skúsenosť je veľmi silne prepojená so slovenskou realitou. Faktom je, že som tu vyrastala a tak sa moje zmýšľanie a tvorba stávajú aj súčasťou slovenskej kultúry.

Teraz v júni uplynul rok od uznania vietnamskej menšiny ako národnostnej menšiny. Môžeš nám viac povedať o tejto komunite?

Vietnamská komunita pôvodne nemala v československom alebo európskom priestore vzniknúť. Dostala sa sem vďaka spolupráci medzi vtedy socialistickými krajinami – Československom a Vietnamom – s myšlienkou internacionalizmu. Zjednodušene sa môžeme baviť o nejakom akoby výmennom pobyte pre študentov. Vo Vietname vtedy akurát skončila vojna. Československo sa, aj zo solidarity, rozhodlo, že Vietnamu poskytne pomoc. Vytvorili podmienky, vďaka ktorým mohlo prichádzať najprv študentstvo, potom pracovníci a pracovníčky, aby tu nadobudli zručnosti. Bolo to však iba na určitú dobu – zväčša na tri až päť rokov. Potom sa mali vrátiť a nanovo vybudovať povojnový Vietnam.

Čo sa stalo s plánom pobytu na tri až päť rokov? Ľudia tu väčšinou zostali alebo sa začali vracať domov?

V prvej a sčasti aj v druhej vlne to dodržiavali. Držali sa plánu návratu, pretože keď sa vrátili do Vietnamu, mali dobrú príležitosť uplatniť sa a zamestnať sa tam. Neskôr, približne pred kolapsom režimu, už boli ľudia viac naladení na európske zmýšľanie, mnohí sa vyhraňovali voči komunistickému režimu vo Vietname. Vyhovoval im život v Československu, bolo pre nich prirodzené zostať.

A čo sa dialo po roku 1989?

Spoločenská a ekonomická situácia nebola priaznivá. Končili podniky a fabriky, rozväzovali úväzky s pracovníkmi, nielen tými vietnamskými. No Vietnamci sa so svojou podnikavou povahou, ale aj preto, že sa chceli oslobodiť, rozhodli zarábať tým, že sa stanú živnostníkmi. Začali podnikať na trhoviskách aj na jarmokoch. Niektorí v čase tejto transformácie dokonca robili dvojmo – aj vo fabrike, aj podnikali.  Postupne zakladali textilné obchody, reštaurácie. Dnes už cítiť rozmach nechtových štúdií.  

Ako dnes vyzerá vietnamská komunita?

Podľa oficiálnych čísel, štatistík a posledného sčítania obyvateľstva je to, myslím, okolo tritisíc ľudí s vietnamskou národnosťou, ktorí majú slovenské občianstvo alebo tu majú trvalý pobyt. Neoficiálne čísla však hovoria až o desiatich tisícoch.  

Do akej miery je rozmanitá samotná vietnamská komunita?

Na prvú by som povedala, že sme dosť jednotní a máme aj vlastné štruktúry, kde komunikujeme, máme rôzne zasadnutia. Každý kraj má svojho ambasádora, ktorý prináša informácie do miest. Ale ak sa zamyslím nad konkrétnou spoluprácou, napríklad pri organizovaní podujatí, všímam si, že je tam určitý rozdiel. Neviem to presne pomenovať, ale je tu cítiť iné vnímanie – zo strany tých, čo prichádzali pred rokom 1989 a generáciou, ktorá prichádzala už v dospelom veku po 90. rokoch.

Prečo je podľa teba dôležité, aby bola skupina ľudí, ktorí tu dlhodobo žijú, oficiálne uznaná ako národnostná menšina?

Myslím si, že je to silné gesto – nielen pre nás, ale aj od slovenskej strany, pre svet. My sme v podstate prvá mimoeurópska menšina, z tých „nových“ menšín, na Slovensku uznaná za národnostnú menšinu. Takýto signál je podľa mňa dôležitý pre celú spoločnosť, ktorá vníma našu komunitu. Zároveň uznáva, že vietnamská komunita môže byť súčasťou slovenskej kultúry, môže obohacovať túto spoločnosť. A k tomu je to oveľa silnejšie gesto v dobe, keď sa tu bavíme o tom, čo vlastne znamená slovenská identita. V čase, keď je politika presiaknutá nenávistnými prejavmi voči inakosti všeobecne. Musím povedať, smerom k našej komunite, že nás to zjednotilo, najmä  nás z tej druhej generácie.

Snahy o uznanie vietnamskej menšiny tu boli už dlho. Prečo sa to podľa teba nedarilo?

Proces uznávania nie je formalizovaný nejakou legislatívou, zákonom. Jednoducho nemá pravidlá, ako pristupovať k tomuto procesu. Kým nebol  konsenzus v spoločnosti a nebol tam až taký silný impulz od nás, tak sme sa k tomu ako krajina nemali. Možno zohralo rolu aj to, že teraz sme boli viac zjednotení, možno pomohlo aj to, že sme zorganizovali festival. Malo to inú silu.

Povedz nám, prosím ťa, niečo viac o festivale Deň Vietnamu.

Festival Deň Vietnamu je v podstate naša iniciatíva – medzi prvou a druhou generáciou. Iniciovala to, samozrejme, prvá generácia, ale v podstate nás potom prizvali k vytváraniu a organizácii celého programu. Takže sme to nakoniec robili spoločne. Bolo to aj dosť spontánne rozhodnutie, šli me do toho a na konci dňa to bolo veľmi dôležité aj pre samotný proces uznávania. Chceli sme naozaj ukázať, kto to tá vietnamská komunita vlastne je, že sme tu prítomní, že je nás tu veľa a že sme už integrovaní. Preto sme zorganizovali jednodňový festival, pilotný ročník sa konal na Kuchajde. Boli tam rôzne kultúrne vystúpenia – tanečné aj spevácke. Prišla napríklad speváčka Kristina Tran, ale aj umelkyne prezentujúce tradičnú vietnamskú kultúru. Aj pár špotových aktivít. Nechýbala gastronomická ulička, kuchyňou je vietnamská komunita známa. Bolo tam všetko, čo vlastne môže spájať naše dve kultúry.

Máte rok po uznaní. Čo to prakticky pre vás znamená ako pre menšinu?

Prakticky je to vlastne ukotvené v rámcovom dohovore. Ten nám napríklad po uznaní umožňuje stále zastúpenie v Rade vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, aj možnosť používať vietnamský jazyk v rámci vyučovacieho procesu, respektíve v inštitúcii. Patrí sem aj zabezpečenie úradného prekladu. Dohovor hovorí aj o členstve v KULTMINOR – Fonde na podporu kultúry národnostných menšín. Tento posledný bod nebol do tohto momentu naplnený. Tesne po našom uznaní prišlo k dohode, podľa ktorej sa mal rozpočet fondu navýšiť, aby sa nemuselo uberať z každoročného rozpočtu iným menšinám. To bola podľa mňa legitímna požiadavka a dohodli sme sa na tom všetci. Avšak, čas plynul a vláda sa zmenila, celý proces sa spomalil a skomplikoval. Momentálne si financujeme všetko sami a túto možnosť nemôžeme využívať, vrátane nášho veľkého festivalu Deň Vietnamu. Ten zorganizujeme aj v roku 2024.

Čo sa ešte zmenilo?

Intenzívne komunikujeme so štátnymi orgánmi a úradmi, aby sme vytvárali vzťahy. Stále členstvo v už spomínanej rade vlády je teda skvelá vec. Viac sme sformalizovali svoju činnosť. Doteraz sme boli skôr neformálna skupina, no rozhodli sme sa založiť si občianske združenie Vietnamské korene, aby sme posilnili všetky tieto naše hlasy a aktivity. Zároveň sa zapájame do mnohých kultúrnych akcií, napríklad v rámci Bratislavy a tie už, ako som spomínala, riešime väčšinou sami finančne aj logisticky, organizačne. Ide napríklad o Mestské dni, Deň detí, Dni Ázie a podobne.

Spomínala si spájanie generácií. Čo to znamená?

V druhej vietnamskej generácii nájdeme veľmi veľa ľudí, ktorí svoje vietnamské korene ťažko hľadajú v sebe, možno ani nepoznajú svoju vietnamskú identitu. To, že sa môžeme stretávať aj vďaka Dňu Vietnamu, ale aj vďaka iným aktivitám, posilňuje našu komunitu. Vytvára to pocit, že človek niekam patrí. To je nesmierne dôležité, pretože poznať svoje vietnamské korene, ale aj svoju slovenskú časť, je posilňujúca skúsenosť. Ja osobne som vďaka tomu získala sebavedomie v tom, čo robím – je to niečo unikátne. Mám dve skúsenosti z dvoch kultúr, ktoré viem zmiešať. Keď som vyrastala na juhu Slovenska, stretávala som ľudí, ktorí sa vysmievali iným ľuďom len preto, že rozprávajú iným akcentom, iným jazykom. Prišlo mi absurdné, že sa vlastne vysmievajú tým, ktorí vedia niečo navyše.

Na Slovensku často panuje predstava, že sa narodíš s nejakou identitou slovenskou alebo inou, ale v princípe si vždy musíš vybrať iba jednu. Ako je to v realite?

Podľa mňa si ani telo, ani mozog nevytvárajú také škatuľky, ako si ich vytvárame navonok. Telo si nehovorí, že – táto moja vlastnosť je slovenská, tak si ju dám do tejto časti a táto je zas vietnamská, tá patrí do inej škatuľky. Keď sa dnes rozhodujem, kým chcem byť, nevyberiem si iba jednu z tých škatuliek. Vývoj identity aj pochopenie toho, kým sme je úplne prirodzený proces. Počas dospievania som nerozumela tomu, prečo by som si mala medzi nimi vyberať, vytvárala som potom na seba tlak. A ten tlak spôsobil, že som chcela jedno alebo druhé potlačiť, no nedokázala som to, lebo je to neprirodzené.

Čo by nám na Slovensku pomohlo, aby sme to prekonali?

Veľa nad tým, čo by mohlo pomôcť, premýšľam. Vždy, keď sa s niekým rozprávam, snažím sa ich najprv pochopiť a porozumieť ich príbehu, nevnímať ich v nejakej škatuľke. Práve také naratívy prispievajú k dehumanizácií, ubíjajú ľudskosť.  My ju musíme nejako povzniesť a môžeme to robiť napríklad tým, že spoznáme ľudské príbehy. Bodaj by som vedela využiť jazyk inak, aby sa v ľuďoch „aktivovala“ empatia. Mám pocit, že veľmi veľa slov, aj z tých, ktoré som použila ja, bežne používame, ale nevieme to nimi vysvetliť, pomenovať. Chcela by som nájsť nejakú inú formu, štýl, slovo, aby som vám to vedela vysvetliť.

Ty to skúšaš napríklad svojim umením.

Áno, vždy je to vlastne experiment – pokus a omyl. Teraz som zahrabaná veľmi hlboko v archívoch. Odsunula som fotografovanie a skôr analyzujem obraz ako taký. No keď fotím, tak rada fotím ľudí. Ich portréty. Cez ne sa snažím zachytiť aj ich príbeh, síce skôr v tej 2D verzii.

Foto: FB Vietnamské korene